„Čo je s vami?“ Tibor Jančula: Politika vo mne nehľadajte, som šťastný muž, momentálne zbláznený do psa

BRATISLAVA (SFZ) – Do reprezentácie  doslova vtrhol. Iba dve minúty mu stačili na to, aby sa zapísal do listiny strelcov. Nikto predtým, ani potom, nič podobné nezopakoval. A to nie je všetko. V prvých troch reprezentačných zápasoch strelil tri víťazné góly. To je rekord, ktorý možno vyrovnať, ale nie prekonať. Otec hrával za Trenčín i za Trnavu, a tak už ako 5-ročný obdivoval Malatinského fáro. Keď mal dvadsať, z prvej výplaty si kúpil delo na štyroch kolesách, ale… o tri dni ho prevrátil na strechu. Malý rebel, šibal a futbalový génius v jednom, to po skončení kariéry dotiahol až do politiky. Svoj životný príbeh a úprimný pohľad na život okolo seba, bez cenzúry, nám v seriáli „Čo je s vami“, vyrozprával Tibor Jančula.

Vitajte u nás v Sieni slávy, nomináciu do dnešného vydania relácie vám vystavil kamarát a bývalý spoluhráč Jožko Majoroš.

„Ďakujem za pozvanie a Jožovi tiež pekne ďakujem, že ma do toho našil. Pozvanie som prijal s radosťou, určite príde počas rozhovoru aj na spomienky na Jožka Majoroša.

Skúsme to hneď skraja. Spojenie Majoroš – Jančula fungovalo na ihrisku ale vy ste vedeli pobaviť jeden druhého aj miom neho.

„Sme skutoční kamaráti, naše rodiny sa navštevujú, naše deti vyrastali spolu. Sme si blízki vekovo aj výškovo. Zažili sme toho tak veľa. Ja som nikdy nezaváhal, ak sa naskytla šanca, urobiť si nejakú srandu z kamarátov, ale raz to vyšlo znamenite Jožovi na môj účet. Dohodol sa s mojou manželkou a na 1. apríla mi volá, že je v Prahe, že mu došiel benzín a či ho neprídem odtiahnuť. Ťahal som ho na lane cez pol Prahy, prídeme na benzínovú pumpu, odpojil som lano, on naštartoval a odišiel (smiech). Takto ma dostal. Ja mu to jedného dňa vrátim. Asi ho raz ostrihám aby som dorovnal skóre na 1:1.“

Skôr ako prejdeme k vašej reprezentačnej premiére, najskôr ste boli súčasťou ligového výberu SR pod vedením trénera Peczeho na zájazde v Južnej Amerike. Zahrali ste si aj proti Argentíne a Batistutovi.

„Neskutočný zážitok, odohrali sme tam tri krásne zápasy, hoci sme inkasovali od Argentíny „ranec“ 0:6. Do 70. minúty bolo 0:0, potom nás neskutočne zarezal rozhodca, dostali sme tri góly v priebehu 5-6 minút, z toho dva nám strelil práve Batistuta. Ja som dostal červenú kartu. Už som to nevydržal, mal som chuť toho rozhodcu zbiť. Chytil som ho za rameno, stočil som ho, tak ma desať minút pred koncom poslal pod sprchy. Ale bol to jeden z neskutočných zážitkov na ihrisku a  nezvyčajné prekvapenie ma čakalo aj o deň neskôr.“

Čo sa stalo?

„Išiel som po Buenos Aires a ľudia ma spoznávali. Možno podľa dlhých vlasov. Zápas sme hrali v Cordobe pred sedemdesiattisícovou návštevou, o deň neskôr sme prileteli do Buenos Aires a tam začali po mne pokrikovať „numero ocho Jančula, Jančula“… To som nečakal. Bol som z toho úplne mimo.“

Mali ste reprezentačný debut snov. Vkročili ste na ihrisko a po dvoch minútach ste mali zápis v kolónke strelcov. Hralo sa v Trabzone, vašim gólom sme zdolali Azerbajdžan.

„Mal som vtedy 26 rokov a dočkal som sa prvej nominácie. Debutoval som v ére trénera Jankecha. Ľubo Moravčík poslal loptu z rohového kopu na zadnú žrď a s tou mojou postavou som vyskočil najvyššie. Bol z toho víťazný gól.“

Víťazné góly ste zaznamenali aj v ďalších dvoch zápasoch. Proti Izraelu (1:0) i proti Poľsku (4:1). Tri prvé zápasy v repre, rovná sa tri víťazné góly.

„Gól na 1:0 s Izraelom si vybavujem veľmi presne, krok za krokom. Dostal som loptu do šprajcu, v súboji som pretlačil obrancu súpera, zavrel som oči a zvnútra šestnástky som sa snažil trafiť bránu. Vyšlo to. Hralo sa v Košiciach, na starom štadióne, vládla eufória, určite na tento moment nezabudnem.“

Do tretice sa vám darilo aj proti Poľsku.

„Myslím si, že to bol môj životný zápas. Vyhrali sme 4:1, mal som prsty vo všetkých góloch. Dal som gól, penalta sa pískala po faule na mňa, Marekovi Ujlakymu som nahrával na gól… Rád na to spomínam.“

A čo spomienka na prvý gól do siete Česka (2:1) v kvalifikácii o postup na MS 1998?

„Spolu s Jožom (pozn. Majoroš) sme mali motiváciu. Jožo pôsobil v Drnoviciach, ja som rok predtým ešte pôsobil vo Viktorke Žižkov a tak sme všetkých hráčov súpera poznali osobne, s mnohými sme boli kamaráti. V Žižkove hrával so mnou Poborský, po zápase sme si vymenili dresy. Mali sme teda extra motiváciu, navyše Česi boli vicemajstri Európy, mali v tom čase generáciu skvelých hráčov. Neskutočne nás tlačilo dopredu domáce publikum na Tehelnom poli. Na prvý gól mi z pravej strany nahrával Igor Bališ, druhý pridal Jožo po mojom centri. V živote dal dva góly hlavou. Jeden v repre a druhý v lige proti Olomoucu. Na obidva som mu nahrával ja, tak som ho začal volať „hlavičková obluda“.

Po tom, ako prevzal reprezentačné kormidlo tréner Jankech, práve vy ste boli prvým hráčom, ktorého ako nováčika povolal do reprezentácie.

„Spolu s mojim otcom hrávali spolu svojho času v Trenčíne, ja som ho poznal z čias, kedy pôsobil v Slovane. Ľudsky sme si sadli. V tom čase nie  všetko bolo v reprezentácii ideálne, ale on do diania vniesol vždy pozitívnu atmosféru.“

Ste prvý a zatiaľ posledný hráč, ktorý sa ocitol počas reprezentačného zápasu na lavičke náhradníkov s ústami prelepenými páskou.

„Niekedy brblem, nadávam a bol to práve tréner Jankech, ktorý ma nepostavil do základu. Nadával som na lavičke, tréner stratil nervy a trochu ma spucoval. Tak si hovorím, bude lepšie ak si zalepím hubu. Tak som aj urobil. Dodnes som prekvapený, že si to niekto všimol a odfotil.“

Vašej generácii sa nepodarilo vybojovať postup na záverečný turnaj MS alebo ME.

„Dnes sú hráči vo veku 27 rokov vyhratí, majú skúsenosti z kvalitných ligových súťaží. To je to, čo nám chýbalo. Žili sme v postkomunistickej dobe. Nemali sme komplex, ale chýbalo nám v porovnaní so súčasnou generáciou zdravé sebavedomie. A to sa v zlomových momentoch duelov s Juhosláviou alebo Španielskom ukázalo.“

Prvoligový debut ste absolvovali v sezóne 1990/91 v drese DAC Dunajská Streda. Prvý gól ste zaznamenali už v druhom ligovom stretnutí do siete FC Baník Ostrava.

„V Dunajskej Strede vládla podobná eufória ako v súčasnosti. Je to futbalový región, štadión praskal vo švíkoch. Stretol som tam skvelých futbalistov Ruda Pavlíka, Jana Kapka, Peťa Fiebera. Keď som prišiel do mužstva ako 20-ročný chlapec, oni už boli starí kozáci. Nevedel som, či im mám vykať alebo tykať, tak som namiesto pozdravu radšej vždy len niečo zamrmlal. Na Žitnom ostrove som sa ocitol aj vďaka trénerovi Jurajovi Szikorovi, ktorý ma viedol v ČH Bratislava a všetci traja, spolu s Pištom Maixnerom, sme sa presunuli do DAC. Aj preto som si veril. Cítil som jeho dôveru a mal som skvelý štart. Po Baníku sme hrali doma zápas so Slovanom, vyhrali sme, strelil som obidva góly do siete mladého Šaňa Vencela.“

V poslednom kole ste v Olomouci bojovali o účasť v pohári UEFA. Nakoniec to nevyšlo, navyše vás počas sezóny trápili zdravotné problémy.

„Celý ročník bol výborný, ale v priebehu súťaže sa mi prvýkrát natrhol sval. V niekoľkých zápasoch som nebol k dispozícii a práve ten sval ma potom dobehol v neskoršom veku. Sprevádzal ma počas celej kariéry. Ale hrať s Palom Diňom v útoku, s Pištom Maixnerom, to bolo úžasné. Počas zápasov diváci rozvinuli transparent s nápisom Maixner – Diňa -Jančula, dnes vyhráme tri nula. To bol asi tiež jediný transparent v slovenčine. Skvelé časy, niečo neskutočné.“

V sezóne 1996/97 ste sa dočkali prvého majstrovského titulu v rakúskom klube Casino Salzburg.

„V prvom rade musím povedať, že odvtedy na Rakúsko nedám dopustiť. Pochodil som celý svet, okolie Salzburgu je mojou srdcovkou dodnes. Páčilo sa tam manželke i dcére, našiel som tam skvelú partiu hráčov i skúsených trénerov Otta Bariča a Heriberta Webera. Aj keď som s ním mal veľké problémy, a on so mnou, bol to jeden z najlepších trénerov mojej kariéry. Mali sme konflikty, dnes viem, že pravda bola na jeho strane. Na každom zápase sme mali vypredané, klub bol na vrchole. Salzburg hral rok predtým finále pohára UEFA proti Interu Miláno a následne účinkoval v Lige majstrov. V kádri figuroval tucet reprezentantov, keď som tam prišiel, cítil som sa ako Alenka v ríši divov. Tempo, tréningové nasadenie… Koľkokrát sa rakúska liga nedoceňuje, ale kvalita je vysoká. Keď si na to spomeniem, mám zimomriavky na tele dodnes.“

Prestup do Trnavy bol spečatený podpisom zmluvy, vy ste sa však rozhodli nakoniec pre Slovan. Ako to bolo s tou roztrhanou zmluvou?

„Pánovi Poórovi, vtedajšiemu majiteľovi klubu, za to dodnes ďakujem. Na Slovensko som sa vracal z Beverenu ako 30-ročný, v zime som podpísal zmluvu a v lete som mal prísť do Trnavy. Ale potom sa mi ozval Slovan, na čele s nebohým pánom Duckým začali belasí budovať tím so smelými plánmi, tak ma presvedčili. Človek žije z peňazí, ja to netajím, peniaze mám rád. Dostal som niekoľkonásobne vyššiu ponuku v porovnaní s tou trnavskou, tak som si to išiel za pánom Poórom vyplakať. Vytiahol zmluvu z trezoru, v kancelárii ju roztrhal a hovorí – si voľný. Aj dnes mu za toto gesto ďakujem. Z futbalového hľadiska som určite neurobil chybu, pretože hneď v prvej sezóne sme s trénerom Stanom Grigom uhrali titul.“

Okrem titulu ste sa tešili aj z triumfu v Slovenskom pohári. Všetko vyzeralo veľmi dobre až prišiel zápas s Famagustou a prišlo vyradenie už v predkole Ligy majstrov.

„So Stanom Grigom sme to po istom čase rozoberali. Aj sme si pritom potykali. Pre mňa bol a je Stano Griga legenda československého futbalu. My sme mu v tom čase doslova slepo verili a dnes môžem povedať, že príprava na tento zápas bola prepálená. Všetci sme verili, že cez Famagustu len tak prebehneme a potom nás čaká dvojzápas s Herthou Berlín. Ale veľmi sme sa mýlili. Famagusta svoju kvalitu mala a my sme neboli pripravení. Boli sme vyslovene zatavení. Ale nech to teraz nevyznie, že všetko hádžem na Stana. Tak to nie je. Jednoducho sme to neodhadli a dvojzápas sme nezvládli.“

Čo sa vlastne stalo?

„Boli tam aj ďalšie detaily, ktoré dnes už môžem povedať s úsmevom na tvári. Stano hovoril, že rok predtým hrali Cyperčanom pohár niekde v Holandsku a Holanďania poliali trávu. Na Cypre sú trávniky suché, tvrdé, hráči nie sú zvyknutí hrať na mokrom a ľahko ich zdolali. Vyvstala otázka, či ideme do toho aj my. Tak sme sa dohodli, že jasné, prečo nie? Čakali sme, že naši trávnikári to poriadne polejú a bude sa hrať na mokrom. Prišli sme však na štadión a v letných tropických horúčavách, nás čakal namiesto poliateho trávnika betón. Pýtame sa ich, čo sa stalo? Veď sme sa dohodli, že to bude mokré. A oni na to - „volali sme na meteorologický ústav, malo pršať.“ Človek sa na tom dnes aj zasmeje, ale vtedy to bola poriadna hanba. Fanúšikovia i novinári by nás najradšej zahrabali pod čiernu zem. Ale my sme v skutočnosti na ihrisku šlapali vodu. Nedali sme to.“

Váš otec hrával federálnu 1. ligu za Trenčín a neskôr za trnavský Spartak. To ste mali už 5 rokov, určite si niečo z tohto obdobia pamätáte. Ako si spomínate na Adamca či Malatinského?

„V Trenčíne som si ako škôlkar chodil kopať loptu na starú Odevu (pozn. štadión za mostami), ale pamätám si, ako som spolu s otcom, hráčom Trenčína, otváral vtedy nový trenčiansky štadión na Sihoti. Z trnavskej éry si pamätám samozrejme oveľa viac. Odmalička som bol autíčkar a tréner Malatinský mal krásny Saab. Ja som len s úžasom pozeral, čo je to za ufo. Chodili sme k Malatinským občas na návštevu, na stene mal zavesený obraz a v ňom zarámované nejaké semeno a suchú trávu. Tak som sa ho spýtal, čo to je? Ako mi vysvetlil, bol to trs trávnika zo štadióna vo Wembley. To som ako dieťa veľmi obdivoval.“

Otec prišiel do Trnavy v roku 1974. Ako ste vnímali futbalovú atmosféru v Trnave z pohľadu malého dieťaťa?

„Celá Trnava doslova žila futbalom. My deti, keď sme hrali na školskom dvore futbal, každý z nás mal meno jedného z trnavských hráčov. Nie mená hviezd Realu Madrid alebo Barcelony, ako to poznáme zo súčasnosti. Žiadny Messi, či Cristiano Ronaldo. My sme boli Kabát, Kuna, Keketi, Jarábek...“

Pochádzate zo Zálesia, rovnako ako Jozef Juriga. Obaja ste to dotiahli až do reprezentácie.

„S Jožom sme vyrastali na jednej ulici, bývali sme blízko seba, na konci záhrady sme mali ihrisko. Tam sme mastili futbal aj po tréningoch. Predtým ako Jožo prišiel do Slovana, hrával v Ivanke pri Dunaji. Žral mi nervy (smiech). Ja som medzi deckami pri pouličnom futbale vždy dominoval, ale len kým neprišiel Jožo. Ten sa potom postavil ku mne, bol fyzicky silný, behavý, rýchly. Vždy som hral radšej s ním ako proti nemu. Neviem, či v repre niekedy nastala situácia, kedy za Slovensko nastúpili v zápase dvaja hráči z jednej dediny. Zálesie malo v tom čase určite najpočetnejšie zastúpenie v reprezentácii.“

S Vladom Kinderom ste boli spolužiaci.

„Chodili sme spolu na futbalovú školu na Českej ulici a vždy sme sa tam bili o kráľa strelcov. Raz sme mali rovnaký počet gólov, no pohár dali jemu. To som teda ťažko znášal. Kým on hral za „Slovan A“ ja som hral za „Futbalovú triedu“. A pretože on hral za Slovan, tak dostal ten pohár. A to ma nasralo (smiech).“

Pochádzate z Bernolákova, rovnako ako ikony slovenského futbalu Popluhár a Cvetler.

„Oboch pánov som vďakabohu poznal aj osobne. Som rád, že som zažil Janka Popluhára v čase, kedy bol kustódom slovenskej reprezentácie. Trošku je mi ľúto, že taká legenda nám nosila dresy a kopačky, to by sa vo vyspelej futbalovej krajine určite nestalo. Ten mal vyfasovať tri obleky a chodiť s nami ako legenda. Keď sme raz pricestovali do Južnej Ameriky, zhŕkli sa na letisku desiatky novinárov a rozbehli sa smerom k nášmu autobusu. My sme si najskôr mysleli, že bežia k nám hráčom, ale ich zaujímal Bimbo Popluhár. A on im hovorí: „Počkajte chvíľu, najskôr musím vyložiť bedničky“. Novinári trpezlivo čakali a potom im poskytoval rozhovory. V Južnej Amerike si ho pamätali aj po rokoch z majstrovstiev sveta 1962 v Čile.“

Mali ste povesť bohéma a rebela v jednom. Ako to bolo s autom z prvej výplaty v Dunajskej Strede?

„Človek porobí v súkromnom i v športovom živote veľa hlúpostí. Ako som povedal, autíčka ma vždy priťahovali. V časoch príchodu do Dunajskej Stredy som bol mladý, hlúpy chlapec. Prvé peniaze som všetky investoval do troch dní do auta. A za ďalšie tri dni som ho otočil na strechu (smiech). Pravda, mal som počas kariéry aj pár väčších konfliktov s trénermi. V Salzburgu aj v Žižkove. Ale na moju obhajobu poviem, že ak treba, viem si chybu aj priznať. Vo Viktorke Žižkov sme sa s trénerom Kotrbom skoro držali pod krkmi. Normálne sme sa išli biť. Keby tam neboli chalani, ktovie ako by to dopadlo. Myslel som si, že končím. Dnes hovorím, že tí tréneri mali pravdu. Na tréningu som sa potom zaťal. Išiel som do bezvedomia, tréner to videl a dal mi druhú šancu. Pýta sa ma, chceš hrať? Odpovedal som, jasné že chcem. A potom sme to dotiahli až k triumfu v Českom pohári, k čomu som prispel dobrými výkonmi. Dôležité bolo, že mňa vyhecoval, ale on sám sa neurazil.“

Niečo podobné sa udialo aj v Salzburgu s trénerom Weberom.

„Tiež sme mali otvorenú výmenu názorov a už to vyzeralo, že som na odpis. Aj nejaké tie nemiestne gestikulácie tam boli, ale potom si ma zavolal a riešil, či som pripravený. Aj vďaka nemu som potom prispel k titulu, okrem iného, tri kolá pred koncom ligy dôležitým gólom do siete Rapidu. Človek si musí niekedy priznať chybu a ja som s tým nikdy nemal problém. Bol som taký aký som bol. Neľutujem to.“

Ktorý zo spoluhráčov vás očaril najviac, proti komu sa vám hralo najťažšie?

„V zahraničí to bol počas pôsobenia v Düsseldorfe Rus Igor Dobrovoľskij. To bol génius s loptou, ktorý však nedával futbalu takmer nič. Žil z talentu od Boha. Nepríjemne sa mi hrávalo proti Tomášovi Řepkovi. Bol silný, bojovný. A pre mňa nedocenený československý hráč bol Rudo Pavlík z Dunajskej Stredy. Slováci to mali vtedy do repre ďaleko, mali sme tam Vlada Weissa a Peťa Fiebera, ale Rudo patril v období od roku 1988 do 1983 k tým najlepším v Československu. V reprezentácii hrával na jeho poste Ivan Hašek, v tomto mal Rudo smolu. Keď si zobral loptu na tréningu v Dunajskej Strede, my sa k nej pätnásť minút nedostali. Ten chlap si robil na ihrisku čo chcel.“

Vydali ste sa na dráhu politika. Zaujímalo vás politické dianie už počas kariéry?

„Keď hrá človek futbal, myslí si, že ho bude hrať celý život. Potom to utečie a povie si, kokso, je to preč ani som sa nenazdal. Celé sa to vprace do veľmi krátkeho obdobia. Politikou som sa začal zaoberať okolo štyridsiatky. Už som si myslel, že sa v nej začínam orientovať a celkom dobre jej rozumiem. Pozrel som si televíziu, prečítal noviny a mal som pocit, že viem ako to funguje. Ale keď som sa v politike reálne ocitol, pochopil som, že som o nej nevedel skoro nič.“

Ako to myslíte?

„Bol som rozčarovaný a spolu s Dušanom Tittelom sme sa zhodli, že klasický športovec to má v politike ťažké. Narovinu, my športovci, sme tam v porovnaní s ostatnými, čisté duše. Športovec je naučený vyhrávať aj prehrávať. Má v sebe pokorou, vie uznať aj kvalitu protivníka. Čo je dôležité, v športe je rozhodca, ktorý určuje pravidlá. A v politike? To je masaker. Katastrofa. Neľutujem, pre život je to cenná skúsenosť.“

Podarilo sa vám presadiť a uviesť do praxe niečo konkrétne a dôležité? Niečo čo považujete za top vašej politickej kariéry?

„Mal som odvážnejšie predstavy a ambície, ale nie je to ľahké. Ťažko sa mi o tom hovorí, niektoré veci sme v oblasti športu nedotiahli.  Nie je to moja obhajoba, ale s niektorými vecami nepohnete. Život ide ďalej. Do parlamentu som priniesol návrh zákona aby mladí ľudia, ktorí ešte nedovŕšili vek 33 rokov, mali namiesto pôvodných 20 dní dovolenky tiež nárok na 25 dní dovolenky. To je v západnej Európe bežný štandard. Nakoniec som musel pristúpiť na kompromis, platí to len pre tých, ktorí majú deti.“

Čomu ste sa vlastne venovali po tom, ako ste zavesili kopačky na klinec?

„Dal som sa na podnikanie. Celý život sme s manželkou plánovali, že keď raz skončím s futbalom, otvoríme si nejakú kaviarničku a budeme sa jej venovať. Na začiatku sme mali reštauráciu s pizzériou. Začal som ju manažovať spôsobom, kedy som ráno prišiel, odomkol, večer som sa vrátil a zobral tržbu. Po troch mesiacoch som zistil, že som v ťažkom mínuse (smiech). Tak to zobrala do rúk manželka, ktorá to postavila na nohy.“

Jančula bol dlho pre všetkých futbalista. Vníma vás dnes verejnosť už viac ako politika?

„Ja som sa nikdy za politika nepovažoval. Mal som predstavu, že nejak pomôžem spoločnosti v oblasti športu. Ale aby som nejakým možno až násilným spôsobom ľuďom vnucoval svoj názor, tak v tomto zmysle politikom nie som. Je pravda, že som dostal možnosť, ocitol som sa v nej, ale… odpoveď je – nie.“

Hrávali ste v Slovane i v Dunajskej Strede. Komu dnes fandíte?

„Som slovanista. Platilo to už v časoch, kedy som chodil na futbalovú základnú školu. Niekedy som podpichoval Laca Pecka a Dušana Tittela, že keď oni si kupovali v Dolnom Kubíne a na Kysuciach odznáčiky a vlajky Slovana, ja som už vtedy za Slovan hrával.“

Ako sa vám darí v súkromí a aké sú vaše plány do budúcnosti?

„Som šťastný. S manželkou sme spolu tridsať rokov a aj keď to niekedy nedávam najavo, milujem ju ako v prvý deň. Máme dve krásne dcéry, môžem o nich povedať, že sú to slušné baby. Raz mi moja nebohá mama povedala, že som sa narodil pod šťastnou hviezdou. Počas života sa mi darilo, napriek tomu že doba nie je ľahká, udržať si štandard. Neskáčem z extrému do extrému, viem si život vychutnať, aj si dopriať.“

Ako najradšej relaxujete?

„Teraz mám nového psa. Miláčika, do ktorého som sa zbláznil. Predtým som mal dvanásť rokov ridžbeka, musím sa mu ospravedlniť, pretože za celý ten čas som sa mu nevenoval toľko, ako sa venujem teraz tomuto novému. Aj dnes stále myslím len na to, kedy s ním pôjdem von. To sú teraz pre mňa radosti. A moje plány? Po etape, kedy som pôsobil v Národnej rade, chcem svoju energiu opäť venovať rodinnému biznisu. Konkrétne, v Bernolákove chcem vybudovať kaviareň, ktorá tejto obci tak trochu chýba. Už finišujem s plánmi, týmto smerom sa uberám.“

Komu posuniete svoju výzvu na účasť v budúcom vydaní seriálu „Čo je s vami?“

„Mám veľa kamarátov, ktorých by som rád videl vo vašej relácii. Nechcem nikoho ani uprednostňovať, ani na niekoho zabudnúť. V poslednom čase mi bol pracovne a tiež ľudsky najbližšie Dušan, tak budem rád, ak moju nomináciu prijme práve Dušan Tittel. Určite to bude zaujímavá persóna aj pre vašich divákov.“

Dátum narodenia: 16.6.1969
Miesto narodenia: Bernolákovo
Post: útočník
Reprezentácia: 29 zápasov / 9 gólov (1995 - 2001)  
Reprezentačný debut: 16.8.1995 v Trabzone v kvalifikačnomzápase Azerbajdžan – Slovensko 0:1.

ÚSPECHY:
Majster Rakúska: 1996/97 (Casino Salzburg)
Majster Slovenska: 1998/99 (Slovan Bratislava)
Český pohár: 1993/94 (Viktoria Žižkov)
Slovenský pohár: 1998/99 (Slovan Bratislava)
Futbalista roka: 1997 – 3. miesto

KLUBY:
ČH Bratislava (1988 – 1990)
DAC Dunajská Streda (1990 – 1993)
FK Viktoria Žižkov (1993 – 1995)
Casino Salzburg (1995 – 1997)
Slovan Bratislava (1997)
Fortuna Dűsseldorf (1997)
SK Beveren (1998)
Slovan Bratislava (1998 – 2001)
Ferencváros Budapešť (2001 – 2002)
Družstevník Báč (2004)