MUŽI A - Ľubomír Moravčík: Calzona odviedol kus dobrej roboty

BRATISLAVA (SFZ) - Tehelné pole, streda 11. október 2000, pár desiatok minút po skončení zápasu kvalifikácie na MS 2002 Slovensko – Švédsko (0:0). Švédi vychádzali spokojní. Brankár Magnus Hedman sa netajil tým, že bezgólová remíza je skvelý výsledok. Rovnako Patrik Andersson, vtedy stopér Bayernu Mníchov. Ale aj Kenneth Andesson či Freddie Ljungberg, ďalší medailisti z MS 1994. Našim hráčom sa zápas hodnotil ťažko. Švédov v ňom držali pod krkom, boli blízko k zásadnému víťazstvu. Potom vyšiel Ľubomír Moravčík. „Páni, ďakujem, končím,“ zaznelo z úst ikonickej postavy slovenského futbalu. Famózny obojnohý stredopoliar v ten večer uzavrel bohatú reprezentačnú kariéru.

Kým za reprezentáciu ČSSR a ČSFR v rokoch 1987 – 1993 odohral 42 zápasov, za Slovensko to v rokoch 1994 – 2000 bolo 37 stretnutí. Prvé z nich 30. marca 1994 na Malte v prípravnom zápase, ktorý Slovensko vyhralo 2:1. Začiatky boli náročné. „Bolo to trochu chaotické. Boli sme nová krajina na obzore. Nemali sme dokopy nič. Bolo potrebné nájsť miesto, kde bude sídliť Slovenský futbalový zväz. Z československej éry zostalo pár funkcionárov. Bolo treba začať od nuly. Nebolo to ideálne, ale nejako sme začať museli,“ hovorí Ľubomír Moravčík. Materiálne podmienky sa ešte len vytvárali, tím sa skladal odznova. „Reprezentácia sa opierala o Slovan Bratislava, ktorý mal vtedy kvalitu a hrával ťažké zápasy v pohárovej Európe. Bolo tam zopár hráčov, ktorí ešte hrali za federálnu reprezentáciu. Vlado Kinder, Peťo Dubovský, Dušan Tittel, Jaro Timko, Vlado Weiss, Šaňo Vencel, ja...“

Nebolo to jednoduché

Slovenská reprezentácia sa úspechu nevedela dočkať. „Vždy sme mali nejakého ťažkého súpera, cez ktorého to nešlo. Portugalsko, Francúzsko, Rumunsko, Španielsko... Nemali sme zlých hráčov, veď Kinďo, Dušan Tittel, potom mladý Zeman a ďalší hrali v zahraničí. Ale ani UEFA to vtedy ešte nemala také vycibrené ako teraz. Hralo sa v strede týždňa medzi zápasmi, bolo to nesúrodé. Keď sme hrali v Československu, bolo to jednoduché. Ale keď bolo treba prísť zvonku, bolo to zložitejšie. Spomeňme si, ako nám Peťo Dubovský chýbal proti Francúzom,“ pripomína Ľubomír Moravčík moment zo septembra 1994, keď nám na zápas kvalifikácie na Euro 96 neuvoľnil Real Madrid jedného z kľúčových hráčov reprezentácie.

„Tá doba nám nenahrávala. Dnes je to úplne iné. Čo sa dá povedať? Ešte stále nad nami visel tieň socializmu. Neboli sme v najlepších hoteloch, nemali sme najlep- šie podmienky. Nebolo to zlé, ale ani nie ideálne.“ Slovenskí hráči si vraj nemohli meniť dresy. „Veď my sme raz pred zápasom ani dresy nemali... Opýtajte sa Jana Kociana, ako letel autom do Štrasburgu, aby ich zohnal...“

Okolnosti nezapadali

Na jednej strane vládla hrdosť a entuziazmus, veď hrať za svoju krajinu je vždy česť. Na druhej strane, trebárs Ľubomír Moravčík bol už vtedy profíkom v AS Saint Etienne a mal za sebou štvrťfinále na MS 1990. V drese federálnej reprezentácie zas veľké víťazstvá nad Portugalskom či Španielskom v kvalifikáciách alebo tie na MS.

„Chýbal mi skôr taký prvok liberalizmu. U nás bolo ešte všetko také pritiahnuté, nesmieš, nesmieš, nesmieš. Prišiel som do Saint Etienne, tam bežne fajčili. Nikto si z toho nerobil ťažkú hlavu. Tí, čo fajčili, sedeli vzadu. Tí, čo nie, zas vpredu.“Samozrejme, o fajčenie nešlo, skôr o to, že profesionál mal vedieť sám, čo môže a čo nie. „U nás to bolo úzkoprsé. Na ihrisku sme, samozrejme chceli podať čo najlepší výkon. Ale bolo ťažké sa niekam prebiť. Na Európu nepostupovalo toľko mužstiev, čo teraz. V skupine sme mali silného favorita a potom vždy aj tímy, na ktorých sa dalo potknúť – tak ako hneď v prvej kvalifikácii popri Francúzoch a Rumunoch aj Poliakov. Kvalitu sme mali, ale okolnosti do seba nezapadali.“ Zápas proti Švédsku Ľubomír Moravčík odohral za Slovensko zápasy v kvalifikácii na Euro 96, MS 1998, Euro 2000 i MS 2002. Práve v úvode kvalifikácie však ohlásil koniec v reprezentácii. Slovensko ju pritom malo rozohranú slušne. Po víťazstve s Macedónskom (2:0) získalo tri body aj vonku.

„Vyhrali sme 1:0 v Moldavsku, čo nebolo také ľahké. Potom prišlo Švédsko. Viete, ja som už nebol najmladší. V roku 1997 som bol zranený, takmer na rok som vypadol. Mal som už 35 rokov. Hral som v Škótsku za Celtic. Je mi ťažké vyjadriť všetky tie okolnosti. V reprezentácii prišla zmena, trénerom sa stal pán Adamec. Odohrali sme zápas s Nemeckom, dvadsaťjednotkou alebo béčkom, dopadlo to fajn. Ale nemal som pocit úplného lídra v tíme. Nehral som ani takú pozíciu, ako by som si predstavoval. Hral som na ľavej strane niekde skraja. V Celticu som bol niečo ako žolík. Vybehol som, keď bolo treba. Myslel som, že v reprezentácii to bude podobné,“ hovorí Ľubomír Moravčík.

Tak po svojom

Osudové rozhodnutie sa zrodilo náhle, hoci nebolo odrazom jedného dňa. „Pamätám si ten zápas so Švédskom i to, že na mojej strane stále útočil ich pravý obranca. Vôbec som sa nedostal do hry. V 58. minúte ma pán Adamec vystriedal. Hovoril som si, že som tu už zbytočný. Veď po tej ľavej strane tu môže behať hocikto, nie Moravčík. Myslel som si, že skôr som mal v tej 58. minúte nastúpiť, hrať pred bránou či pred šestnástkou a rozhodnúť ten zápas. To sa neudialo. Zhodou okolností ma vystriedal Vraťo Greško. Pripadalo mi to zvlášť nelogické, veď radšej tam mal behať on a ja som mal prísť potom. A rozhodnúť.“ Rozhodnúť mohol nakoniec Miroslav Karhan. „Vidíte, a v tej šanci som mal byť ja,“ so smiechom hovorí Ľubomír Moravčík. „Ale vážne, keď som v 58. minúte išiel dole, tak do konca zápasu ešte bolo dosť času. A ja som si všetko premietal v hlave. Hovoril som si, načo tu budem chodiť? Samozrejme, mohol som to urobiť inak. Ale ja som to urobil po svojom. Viete čo? - dajte mi pokoj, mám toho plné zuby.“

V Celticu išla karta

Pamätáme si, že medzi novinármi vtedy vzbudili jeho slová úžas. Páni, končím... Čo bolo potom? „Viete, neviem, ako to vtedy bolo s mobilmi, taká doba ako dnes asi vtedy nebola. Nepamätám si. Hneď som odletel do Škótska, vtedy sa nám so Celticom darilo. Práve vtedy k nám prišiel kouč Martin O ́Neill, išla nám karta.“ Celtic vtedy vyhral tripple, v sezóne 2000/2001 získal titul, Škótsky pohár i škótsky Ligový pohár. „Bolo toho veľa, úprimne, reprezentáciu som veľmi neriešil. Hovoril som si, veď sú tam mladší. V tej sezóne mi ťahalo na 36 rokov, to už bolo dosť. A ešte si pamätám, že som v tých zápasoch v reprezentácii už ani nebol kapitán. A jednoducho, cítil som, že už by to mali prevziať mladší.“

Keď sme pri kapitánskych páskach - v reprezentácii Slovenska ju mal najčastejšie na rukáve Marek Hamšík (63 zápasov), potom Martin Škrtel (51), Miroslav Karhan (30), Ľuboš Moravčík s 25 zápasmi je štvrtý. „Hral som v dobe, keď sa príliš nechodilo na priateľské zápasy. Vtedy sa nehralo na to, že je oficiálny termín a idete. Zápasov bolo menej, za rok som odohral štyri, päť, šesť, dnes ich máte desať. Za desať rokov nazbierate viac ako v našej ére.“

Po boku švédskej legendy

V zápase v Bratislave bol súčasťou švédskeho tímu hviezdny útočník Henrik Larsson. Vtedy klubový spoluhráč Ľubomíra Moravčíka v Celticu. Bol prekvapený z náhleho konca nitrianskeho rodáka v reprezentácii kvalifikačného rivala?

„Viete, my sme mali kamarátsky vzťah, ale zas sme nejako veľmi nedebatovali. Nepamätám si na to úplne presne, ale mám pocit, že sme to ani nejako nepreberali. Vám novinárom som to vtedy oznámil, inak som to nejako nerozhlasoval.“

V každom prípade, vzťah švédskej a slovenskej legendy bol o obojstrannom rešpekte. Keď boli pred niekoľkými rokmi na Slovensku „old boys“ Feyenoordu, ktorí odohrali zápas proti internacionálom Slovenska, bývali v Trnave a Ľuboš Moravčík sa vtedy stretol i s Henrikom Larssonom.

„To zas áno. Keď bola príležitosť sa stretnúť, tak sme ju využili, čoby nie. Keď som mal päťdesiatku, tak som zažil prekvapenie, keď mi Henrik Larsson zavolal, čo zas zariadil jeden môj kamarát žijúci vo Švédsku. Radi sa vidíme, ale si nevyvolávame. Poviem to tak - niečo sa skončilo, každý si išiel po svojom.“

Boli iné časy

Slovensko hralo na MS 2010, potom na troch ME za sebou v rokoch 2016, 2021 (preložené Euro 2020) a 2024. Súčasná generácia má väčšiu šancu dostať sa na európsky šampionát. Neškrie to trochu? Fakt, že šanca pred 20-30 rokmi bola rádovo menšia?

„Určite to je jednoduchšie, ako to bolo za našej éry. To sú fakty. Povedať si musíme aj to, že dnes máme reprezentáciu z kvalitných legionárov. Nie je to o Slovane, ku ktorému priložíme pár hráčov. V podstate ju skladáme len z hráčov zvonku. Prichádzajú inak pripravení. Nehovorím, vtedajší Slovan bol silný a dobrý. Ale jednoducho, kvalita je dnes vonku. Aj tí hráči, ktorí boli v slovenskej reprezentácii na začiatku, by boli teraz stopercentne v zahraničných kluboch. Ale bola iná doba. Vtedy bolo bežné, že v kádri klubu mohli hrať traja hráči zo zahraničia. Dnes môžete mať taký celý káder. Chvalabohu, dnešná doba nám nahráva. Nám vtedy nenahrávala,“

hovorí Ľubomír Moravčík, ktorý hral klubovo v Plastike a FC Nitra (do 1990), potom vo francúzskom AS Saint-Etienne (1990 – 1996), SC Bastia (1996 – 1998), epizódne v MSV Duisburg (1998), nezabudnuteľne v Celticu (1998 – 2002), potom v japonskom JEF United Ičihara (2002 – 2003) a nakoniec v materskom FC Nitra (2003 – 2004).

Na Eure 2024 v drese Bera

Posledný európsky šampionát máme v živej pamäti. „Viete, ja som veľký fanúšik slovenskej reprezentácie. Kritizoval som, že máme zahraničného trénera, lebo som presvedčený, že aj doma máme veľa dobrých. Ale zas musím povedať a klobúk dole, že Calzona odviedol kus dobrej roboty. Bol som sa pozrieť na ME v roku 2016 vo Francúzsku, bol som aj teraz v Düsseldorfe. Mňa to baví. Ale viac na majstrovstvá Európy ako na kvalifikáciu. Ide tam veľa slovenských fanúšikov, vtedy ma napĺňa hrdosť. Nosil som dres Bera, pretože ho mám rád a fandím mu. Som šťastný, že takéto veci sa dejú. Že môžeme ísť na šampionát a ukázať sa tam. Zažil som skvelú atmosféru, toto zas naši fanúšikovia vedia spraviť. Bol som hrdý, asi tak, ako všetci Slováci. Ešte raz – klobúk dole pred Calzonom. Bola to dobrá voľba. A musím priznať, že to, čo som hovoril na začiatku, že aj my by sme to zvládli, tak som sa mýlil. Teraz je dôležité, aby sme to dobré dokázali potvrdiť. Ak by sme sa dostali na majstrovstvá sveta, bolo by to super. Ja chlapcom fandím. Máme kvalitu. Nie širokú, ale máme ju,“ dodáva Ľubomír Moravčík.