MUŽI A – Lúči sa PPP, Peter Pekarík profesionál: Ešte raz si to chcem naplno užiť

SENEC (SFZ) – Naposledy si na seba oblečie slovenský reprezentačný dres s dvojkrížom na hrudi. Bude to po 138. krát. Vyrovná tým rekord Mareka Hamšíka v počte reprezentačných štartov. Jeho srdce vždy bilo pre krajinu, mužstvo. Peter Pekarík sa v Košiciach v piatok večer rozlúči s národným tímom v prípravnom zápase proti Čiernej Hore. Pred blížiacou sa rozlúčkou poskytol rozhovor pre futbalsfz.sk

S akými pocitmi a myšlienkami ste prichádzali na tento reprezentačný zraz, keďže ste vedeli, že pre vás bude posledný?

„Hlavne s veľkou vďačnosťou. Reprezentácia bola súčasťou celého môjho profesionálneho života. Dala mi krásne momenty. Veľké zápasy. Víťazstvá. Eufóriu. Takisto aj veľké výzvy, ktoré nás v reprezentácii ešte viac spájali. Dala mi možnosť prežiť sny, o ktorých som kedysi iba sníval. S týmito pocitmi som sem prichádzal. Povedal som si, že si to chcem užiť ešte raz. Úplne naplno. Aj hráčsku kabínu, ktorá je naozaj skvelá, dá sa povedať, že celé generácie, počas ktorých som tu. A tak si celý týždeň užívam s chalanmi a realizačným tímom a ďalšími ľuďmi okolo reprezentácie.“

Aké ste mali pocity, keď ste prichádzali na svoj prvý reprezentačný zraz ako 20- ročné ucho?

„Spomínam si na to živo, bolo to v decembri 2006, šli sme hrať proti Spojeným arabským emirátom s trénerom Jánom Kocianom. Keď som prichádzal na prvý zraz, premietli sa mi spomienky na detstvo, tréningy, obetu rodičov, ale aj na všetky sny, ktoré som mal. V tom momente som si uvedomil, že sa začínajú napĺňať. Do reprezentačnej kabíny som prišiel s veľkým rešpektom a bola to pre mňa veľká škola. Na tých hráčov som sa pozeral dovtedy iba v televízii, obdivoval ich, vzhliadal k nim. A teraz som sa s nimi ocitol v reprezentačnej kabíne. Hneď na úvod ma veľmi dobre prijali a vycítil som, že je to jedna veľká futbalová rodina. Toto mi veľmi pomohlo a začiatky som si veľmi vážil.  A robil som všetko pre to, aby som sa stal súčasťou reprezentácie na dlhé obdobie.“

Ale o tom, že to potrvá 20 rokov, sa vám zrejme ani nezdalo...

„Určite nie. Ani v tom najkrajšom sne. Reprezentácia nie je samozrejmosť. Jeden deň si hovoríte, že máte čas, čaká vás ešte veľa zápasov a zrazu stojíte pred posledným. Čas ubehne naozaj veľmi rýchlo a treba si vážiť každú jednu príležitosť, a nič z toho nezahodiť.“

Pracovitosť, vytrvalosť, húževnatosť, disciplínu akoby ste mali vo svojom DNA. Alebo ste si tieto vlastnosti museli v sebe vypestovať?

„Pestoval som si ich odmalička a za to vďačím môjmu otcovi, ktorý ma k futbalu priviedol. Vždy ma v ňom podporoval. Dá sa povedať, že vytvoril u mňa lásku k tomuto športu. Pracovitosť, nezlomnosť... Vždy mi hovoril, že keď budem pracovať viac ako ostatní, určite môžem dosiahnuť niečo veľké. V tomto mi vždy veril a už v detskom veku sa mi snažil vštepiť pracovitosť, húževnatosť, ísť si za svojím snom, cieľom a urobiť všetko pre to. Nabaľovalo sa to v dorasteneckých kategóriách. Potom som sa usiloval veľa naučiť v mužskej kategórii, veľa sa pýtať na to, čo by ma mohlo v mojej kariére posunúť ďalej.  Keď som prestúpil do Nemecka, Wolfsburgu, tam bolo všetko ešte na profesionálnejšej úrovni. Vtedy som sa snažil odpozerať od spoluhráčov tie veci alebo metódy, ktoré oni praktikovali a ktoré by mohli pomôcť aj mne. Často som sa pýtal aj kondičných trénerov, čo by mi mohlo pomôcť. Takisto v stravovaní, životospráve. Prísny režim v tomto mám zaužívaný už dlhé roky. Som za to veľmi vďačný, pretože futbal v tých neskorších rokoch  mi všetko vrátil. Aj momentálne, keď mám 39, sa cítim naozaj výborne.“

Za tých takmer 20 rokov ste sa v kabíne stretli s osobnosťami, tak trénerskými ako aj hráčskymi. Obohatilo vás to aj ľudsky?

„Samozrejme. Som veľmi vďačný všetkým trénerom, ktorí ma v reprezentácii viedli a od ktorých som sa veľa naučil ľudsky i futbalovo. Veľmi ma posúvali dopredu. Veľa som si z toho mohol zobrať aj do klubovej kariéry. V tomto smere mi veľmi pomohli v napredovaní a som naozaj vďačný reprezentačnej kabíne. Mal som možnosť zažiť výnimočných ľudí, výnimočných hráčov, čo sa týka charakterov, i futbalovo. Tieto emócie a spomienky na reprezentačnú kabínu mi zostanú navždy.“

Tam, kde hralo Slovensko na záverečnom turnaji, či už sveta alebo Európy, ste nikdy nechýbali. Štyri postupy za posledných 16 rokov nie je pre takú malú krajinu ako Slovensko zlá bilancia, čo hovoríte?

„Pre naše futbalové Slovensko je to výborný výsledok. Verím, že na tieto úspechy nadviažeme aj v ďalších kvalifikačných etapách, účasťami na majstrovstvách Európy či sveta. Kľúč k postupu v kvalifikácii na svetový šampionát je ešte ťažší, treba si vážiť každý úspech, pretože na troch z týchto turnajov sme boli v osemfinále a porovnávate sa tam s najlepšími hráčmi sveta a najväčšími krajinami. Vždy sme reprezentovali Slovensko s veľkou hrdosťou na týchto podujatiach a dosiahli sme výnimočné výsledky.“

Je obdivuhodné, že ste celú kariéru, nielen reprezentačnú, absolvovali bez jedinej červenej karty. To tiež nie je pocit na zahodenie, čo poviete?

„Áno do tohto bodu, do tohto momentu áno. Hádam sa na tom už nič nezmení (smiech)... Na jednej strane som sa vždy snažil v defenzívnych súbojoch nič nevypustiť, ale zároveň som dbal na to, aby som môj tím neoslabil. Isteže, v zápase nastanú chvíle, keď rozhoduje zlomok sekundy a príde zákrok, ktorý nevrátite späť.  A dostanete červenú kartu. Sú to normálne momenty, ktoré k futbalu patria. Teší ma, že celá moja kariéra je bez vylúčenia. V bundeslige to bolo viackrát na hrane, napríklad keď som dostal žltú kartu v prvých minútach zápasu alebo v prvom polčase, vtedy som si musel dávať ozaj veľký pozor. Všetko som však v tomto smere ustál.“

Všetko nasvedčuje tomu, že sa po skončení kariéry budete venovať trénerstvu a začnete u mladých hráčov. Budete na nich taký náročný, aký ste boli (a stále ste) na seba ako hráč?

„(Smiech). Hlavne by som im rád odovzdal moje futbalové skúsenosti, ktoré som získaval od mojich štyroch rokov, keď som s futbalom začínal. Od šestnástich som začal svoju profesionálnu kariéru. Futbal je celý čas súčasťou môjho života. Veľmi rád by som tieto skúsenosti, či už zo zahraničia, ale aj reprezentácie, odovzdával mladým talentom, novej generácii hráčov, posúval ich ďalej. Čo sa týka metód, určite sa k nim ešte dostanem. Veľa času trénovať som ešte nemal, sústreďoval som sa na vlastný tréning s A-mužstvom, mladším hráčom som vypomáhal iba v zápasoch. K trénovaniu som sa ešte nedostal, ale teším sa, že hráčom budem môcť pomôcť v ich napredovaní.“

V Košiciach ste už s národným tímom boli, ale osobne ste do hry nezasiahli. Vidíte KFA ako dôstojné miesto pre vašu rozlúčku?

„V Košiciach som mal možnosť zažiť posledné dva zápasy s reprezentáciou, Ligu národov proti Azerbajdžanu a kvalifikačný zápas proti Severnému Írsku. Atmosféra tam bola fantastická, ľudia boli od prvej do poslednej minúty veľmi prajní. Veľmi sa teším na košický štadión, na tamojších fanúšikov, ale nielen tých, ale všetkých fanúšikov slovenského futbalu. Pretože sú to oni, ktorí dávajú futbalu tú emóciu, ktorá robí tento šport výnimočným. Všetkým slovenským fanúšikom ďakujem veľmi pekne za ich podporu, energiu a ich silu, ktorá ma posúvala vždy dopredu. Bola pre mňa hnacím motorom v reprezentácii. Veľmi sa na nich teším a som nesmierne rád, že tieto momenty ešte raz prežijeme spolu.“

V hľadisku budete mať zrejme početný fanklub. Z koho bude pozostávať?

„Celá rodina, manželka, rodičia, súrodenci, kamaráti, veľa známych. Takže naozaj početné zastúpenie mne blízkych ľudí, vrátane najbližších.“

Na každý zápas sa dá mentálne pripraviť, na rozlúčkový však asi stopercentne nie...

„Na zápas sa snažíte pripraviť zaužívaným režimom, ktorý vám najviac vyhovuje, aby ste boli naň stopercentne pripravený, či už mentálne alebo fyzicky. Súhlasím, na rozlúčkový sa, myslím si, stopercentne pripraviť nedá. Asi emócie doľahnú na človeka a je ťažké sa koncentrovať iba na výkon na ihrisku. Urobím však všetko pre to, aby som tieto dve veci skĺbil, možno trocha potlačil emócie a uvidíme, ako sa to podarí.“

V Berlíne sa plánujete usadiť natrvalo a vaším pracoviskom – aspoň v najbližšom období – zostane Hertha BSC. Ste pripravený, niekedy v budúcnosti, pomôcť slovenskému futbalu?

„Samozrejme. Som vždy otvorený tomu, aby som odovzdával moje skúsenosti z profesionálnej kariéry ďalej. Či už to bude v zahraničí alebo u nás na Slovensku. Poteší ma, keď budem môcť pomôcť a bude o mňa záujem“