SFZ – Jubilanti a legendy: Nech je slovenský futbal plný takýchto skvelých okamihov

BRATISLAVA (SFZ) – Opakuje sa to rok čo rok. A pritom každý rok je to nové. Keď sa zídu bývalí futbalisti, internacionáli, legendy v predvianočnom čase na pôde SFZ, je hlavnou emóciou človečenstvo. Nech ich je prítomných desať alebo dvadsať, tá (ne)obyčajná ľudskosť a radosť zo stretnutia sa dá priam uchopiť. Nie krájať, lebo tento pocit treba zväčšovať a šíriť, nie z neho uberať.

Rok 2025 bol plný futbalových jubilantov. Šesťdesiatnikov, osemdesiatnikov, ba aj jedného deväťdesiatnika mal v ňom slovenský futbal. A kopu tých, ktorí slávili narodeniny s päťkou na konci. A tak tých, ktorí počas hráčskej cesty spojili svoju kariéru aj s reprezentáciou, pozval SFZ na spoločné stretnutie, do futbalovej rodiny.

Reprezentačné dresy s číslicami, svedčiacimi o konkrétnom jubileu, si tak za potlesku ďalších legiend prevzali Jaroslav Timko (60), Ladislav Molnár (65), Ján Švehlík (75), ktorý ho prevzal aj za svoje futbalové dvojča Mariána Masného (75), Ľudovít Zlocha (80), Jozef Fillo (80), Jozef Štibrányi (85) a Milan Dolinský (90, zdravie ho nepustilo na stretnutie, parádne ho zastúpila manželka Ľubomíra). 

„Priatelia, to je pre mňa ten najväčší futbalový vianočný darček,“ priznal prezident SFZ Ján Kováčik. „Sú šťastím tieto chvíle s vami,“ vyznal sa ešte z osobných pocitov.

Oni ožili. Viacerí poznamenaní horším zdravotným stavom vstupom do priestorov Siene slávy slovenského futbalu akoby dostali do žíl novú energiu, silu, impulz. Večné prekáračky po linke Slovan – Inter alebo Čapkovičovci vs. Petráš sa rozšírili aj o doberanie sa „vo vlastnej kuchyni“ medzi Jozefom Čapkovičom a Ľudovítom Zlochom. Narážku na to, že nie dokonale počuje, odvrátil populárny Kefa parádnym returnom: „Keby si mal taký sluch ako ja, hráš vo filharmónii!“ a vyvolaný smiech bolo počuť až za dvere.

Blysli sa však aj iní, o ktorých sa až tak netradovalo, že rozdávajú bonmoty na počkanie. Ale keď novinári „nabili“ otázkou, aké sú u Fillovcov tradičné Vianoce, niekdajší skvelý obranca a víťaz PVP z roku 1969, medzi svojimi prezývaný Špička, vypálil volejom štyrmi slovami: „Žena navarí, ja zjem...“

Z iného súdka bol povzdych (naoko ustaraný) Milana Lešického, keď videl vchádzať Dušana Radolského: „Ja sa ho fakt nezbavím! V doraste, v lige, v trénerstve, v dvadsaťjednotke, vo výkonnom výbore... Celý futbalový život sa nám cesty krížia a stretajú.“

Ako už bolo napísané, veľa človečenstva sa zišlo naraz dokopy. K tým, ktorých mená tu už boli napísané, si pridajte Alexandra Vencela st., Ivana Hrdličku, Jána Pivarníka, Ladislava Jurkemika, ako na ihrisku nenápadného, no vždy cenného Františka Kunza a ďalších, právom označených za naše legendy. Škoda že zopár ich nemohlo prísť, zdravie postavilo privysokú prekážku, a tak počet prítomných celkom neskopíroval zoznam pozvaných. Ale aj tak. Toľko futbalových úspechov, obalených do toľkých kamarátskych väzieb na jednom mieste sa len tak nezažije. Ako hovorí klasik v jednom z legendárnych filmov„keby sa dalo trochu si z tej krásy odložiť na horšie chvíle.“ Alebo ešte lepšie, nech je slovenský futbal plný len takýchto skvelých okamihov, vyvolaných výnimočnými ľuďmi. To je aj želanie nás všetkých na Vianoce a potom aj rok 2026.