ŽENY A – Nespravodlivých 0:3, ale nehovorme už, že sa musíme poučiť

OPAVA (SFZ) – Federálne derby ženských reprezentácií sa hralo po takmer piatich rokoch, oba tímy ho mali v zápasovom pláne ako generálku pred ostrým vstupom do Ligy národov (Češky ešte majú dohodnutý jeden duel). Slovenky v zostave bez nie celkom zdravej kapitánky Škorvánkovej, ale s Fischerovou, domácim chýbali opory Bertholdová, Martínková, Szewieczková a Bartoňová, k dispozícii však už mali Svitkovú z Chelsey.

Pred zápasom veľmi kamarátske objatie šéfov lavičiek, od 1. minúty hry ale urputný boj. Rozdiel medzi tímami v rebríčku FIFA je v tejto chvíli 20 priečok (Češky sú na 27. mieste, my na 47.), na trávniku – mimochodom, aj Peržania by sa potešili, keby sa po takom svojom výrobku prešli, bol ako dobre utkaný koberec  - to však 80 minút až na takú vzdialenosť nevyzeralo.

Aj keď o kúsoček mali navrch domáce hráčky, ich kapitánka Cahynová (hráva za Sevillu) delila lopty ako onen kapelník v jednom z legendárnych seriálov Jaroslava Dietla ešte v rokoch spoločných, raz doľava, potom doprava a napokon šup, kolmo hore. Rozbehala obe svoje krídla a najmä Khýrová zľava mala natankovanú dobrú pohonnú zmes. Prepletala nohami rýchlo a šikovne, lopta jej nevadila pri behu, spracovaní ani zakončení. Už v 3. min stála zoči-voči Korenčiovej, skúsila ju podstreliť silou, lenže naša Maja ju prečítala ako ohmatanú detektívku, takže šanca áno, gól nie.

Skóre pokusov medzi žrde vzápätí zrovnala Vojteková, možno nie nebezpečne, ale potrebne, aby si domáce hráčky uvedomili, že sa musia kukať aj za seba, nielen dopredu. Lebo evidentne ich to tlačilo najmä pred Korenčiovú, akoby ich tam ťahal nejaký magnet, lenže ten mala v rukaviciach naša brankárka, lapala všetko v perimetri 15 metrov okolo seba. 

No a potom bola tu ešte jedna veličina na slovenskej strane. Po trištvrte roku sa s reprezentačným dresom zvítala Patrícia Fischerová a je to tak, tento módny strih jej dokonale padne. „Fisch“ bola všade, od našej brány po poliacu čiaru, vľavo-vpravo, vo vzduchu na zemi, takže fajn, vitaj späť, zaradila si sa tak, ako bolo treba.

Dobré bolo, že Slovenky nesedeli v zákope na svojej polovici, poctivo natrénované ukazovali, lenže raz chýbali decimetre, inokedy pár krokov, občas väčší úsmev pani Šťasteny, aby sa tá smutná šnúra, o ktorej vieme, ale neradi ju pripomíname, skončila. Napríklad po druhom rohovom kope tesne pred záverom, keď pálila volejom Panáková, škoda, trikrát škoda, že rovno do miesta, kde stála Lukášová. Ale buďme spravodliví, nie decimetre, ale centimetre chýbali Šlajsovej v 40. min, keď urobila veľké bum a lopta sa z 18 metrov odrazila od brvna nad Korenčiovej hlavou. Takže pani Šťastena na nás úplne naštvaná nie je. Aj keď... No o tom neskôr. Pravda je, že ju naša Maja presviedčala, že si zo zaslúži, lebo o chvíľku predviedla jeden zo zákrokov, akým sa hovorí kúzelný. Růžičková sa už pomaly videla, že oslavuje gól, ale pozerala sa cez príliš ružové okuliare, žiaden gólik, dievča.

Fu a celkom fajn sa spustil II. polčas. Desať minút sa hralo podľa našich nôt a na domácej polovici ihriska, hoci po našom prvom rohu po prestávke sa do brejku dostali Češky. Pelašili v štvorici dopredu, za nimi svorka slovenských prenasledovateliek a istota v podobe Vojtekovej, ktorá upratala možnú gólovú hrozbu, ako keď sfúknete sviečku. Škoda, že úplne rovnako to dopadlo na opačnej strane, keď Hmírovej ponúkla diaľnicu na Lukášovú Mikolajová, ale strelu jej stačila zablokovať Pochmanová.

Zápas dostal grady, ozvali sa aj fanúšikovia, v 58. min padla v šestnástke Huvarová a keďže rozhodkyňa z Poľska nič, tak bola búrka nevôle na domácej strane, na lavičke aj v hľadisku.

Aj po tom, ako sa predrala od poliacej čiary Morávková cez vyľakané domáce šíky a po zákroku šla na zem ako zlomený konár. Vynikajúcu štandardku sme nezužitkovali, Mikolajovej priamy kop rozbil okno na dome Svätého Petra. A v 65. min vyhrala Lukášová súboj s Fabovou, keď to bolo kto z koho a centimetre rozhodli, že faulovala Slovenka, nie česká brankárka.

Veľká horúčava odčerpala dievčatám množstvo sily, kde čerpala Morávková ďalšie a ďalšie? Jej skrytá strela spoza obrankyne mala len jednu chybu, že nebola stopercentne úspešná, na opačnej strane si zabúrilo domáce publikum pri ďalšom páde hráčky v červenom, ale to bolo buď od únavy alebo z tepla, takže nič. Zato zamrazilo nás o malú chvíľku, zľava vyslala jedovku striedajúca Stašková, bolo to, ako sa hovorí „el té té“ mimo žrde. No a potom...

Sa pani Šťastena nad nami zamračila, center sprava v snahe odvrátiť zasiahla Bartovičová nešťastne, smoliarsky, smutne, proste tak, že lopta sa dostala za chrbát Korenčiovej. Možno podľa fyzikálnych zákonov, ale nie podľa spravodlivosti. Veď hej, Češky o ten gól stáli, ale my vari nie?!  Takže keď sa v 83. min z vnútra šestnástky presadila ešte Pochmanová a v 88. min po peknej kombinácii i Stašková, povedali sme si, že tá najkrajšia hra na svete vie byť niekedy aj sakramentsky nevďačná. Lebo naše baby nechali na ihrisku srdce, dušu, veľa sily, potu a kíl a kto nevidel a pozrie sa len na výsledok, mávne márnivo rukou, že ako sa to všetko posr...lo. A pritom to tak naozaj nebolo, 0:3 je nespravodlivý rezultát. No nehovorme po ňom, že sa musíme poučiť!

HLASY PO ZÁPASE
PETER KOPÚŇ (tréner Slovenska): „V I. polčase bolo evidentné, že tímy hrajú to, na čo v júli majú, snažili sa neotvárať priestor súperovi. Napriek tomu sa vyskytli príležitosti, naše možno boli menšie, ale boli, a som rád, že sme dianie v zápase v tejto fáze úspešne kontrolovali. Po prestávke to bol futbal, aký sa ľuďom páči, hralo sa hore - dolu, s nešťastným záverom pre nás.“

KAREL RADA (tréner Česka): „Nebol to taký jednoznačný zápas, ako ukazuje výsledok. Vstúpili sme doň dobre, hráčky boli aktívne, mali sme šance, celkovo sme mali loptu viac pod kontrolou. Lenže v závere polčasu mali obrovskú šancu Slovenky, mohli ísť do vedenia. Aj úvod II. polčasu patril skôr súperkám, no my sme prestriedali a zlepšili našu hru. V závere sme troma gólmi zápas zlomili v náš prospech.“