20. jún je zlatý dátum pre náš futbal

BRATISLAVA (SFZ) –  Pred päťdesiatimi rokmi, v nedeľu 20. júna 1976, vyhralo Československo – po ZSSR, Španielsku, Taliansku NSR ako piata krajina v histórii – šampionát starého kontinentu. Bolo pred 23. hodinou, keď po celej republike zneli z televíznej obrazovky nezabudnuteľné slová Karola Poláka: „Góóóól... Góóóól... Sme majstri Európy na rok sedemdesiat šesť!“

Pre nás nezabudnuteľný finálový turnaj v dnes už neexistujúcom štáte (Juhoslávia) sa hral posledný raz vo formáte so štyrmi účastníkmi. Okrem domácej reprezentácie boli účastníkmi majster sveta 1974 Západné Nemecko (oficiálne NSR), vicemajster sveta 1974 Holandsko (už nie s trénerom Michelsom, ale zato stále s hráčmi svetovej triedy Cruyffom, Neeskensom, Rensebrinkom, Krolom) a dnes neexistujúcim Československom. 

Pri tomto zozname aktérov boli prognózy pred semifinálovými stretnutiami jasné: vzhľadom na vyžrebovanie sa očakával zápas o titul v rovnakom zložení ako pred dvoma rokmi o majstra sveta, teda NSR – Holandsko. Domáci „plavi“ boli považovaní za čierneho koňa a tím ČSSR za outsidera. 

A to napriek tomu, že mužstvo, vedené trénerskou dvojicou Václav Ježek – Jozef Vengloš, na ceste do Juhoslávie vyhralo svoju kvalifikačnú skupinu pred Anglickom, Portugalskom a vtedy bezmocným Cyprom. Zvládlo úspešne aj dvojzápasové štvrťfinále s vtom čase extra silnou „zbornou“ ZSSR a na šampionát cestovalo s vizitkou 17 zápasov v rade bez prehry, datovanej od kvalifikačného duelu s Anglickom vo Wembley 30. októbra 1974 (0:3). Ale kým široká verejnosť – európska, ale vlastne aj domáca – nečakala od tímu okolo kapitána Antona Ondruša nabúranie prognóz, hráči to zvnútra vnímali inak. „Tá séria bez prehry, postup zo skupiny aj cez ZSSR nám dodali sebavedomie. Držali sme spolu. Medzi nami nebol slabý článok, futbalovo ani mentálne. Boli sme zohratí, zocelení, stáli sme pri sebe. Mali sme výnimočnú trénerskú dvojicu, nikdy som nehral pod lepšou,“ povedal Ján Pivarník, ktorý bol pol cesty za úspechom kapitánom mužstva. Pred domácim štvrťfinále so ZSSR ho zo zostavy vyradilo zranenie a keď sa vrátil, dohodol sa s Ondrušom, že tomu páska na rukáve zostane. „Práve pre to, že nám nikto neveril, silnelo v nás odhodlanie  ísť tam a pobiť sa,“ potvrdil nastavenie tímu Antonín Panenka. Pred odletom do Juhoslávie však šokoval novinárov Zdeněk Nehoda, ktorý akoby mimochodom oznámil: „Letíme do Záhrebu, ale už sa teším na Belehrad. Mám na konte 28 medzištátnych štartov, jubilejný tridsiaty by som chcel hrať vo finále...“ Dodnes tí, ktorí to počuli na vlastné uši, nezavreli ústa.

V DAŽDI Z MAKSIMIRU PO PREDĹŽENÍ FINÁLE 
Stokrát popísané, tisíckrát rozpovedané a stále príjemné. V Záhrebe v stredu 16. júna od rána pršalo, hoci meteorológovia predpovedali krásne slnečné počasie.
Neboli jediní odborníci, ktorí sa v ten deň pomýlili. Ani futbaloví machri neosvedčili svoje znalosti. Jasný favorit, mužstvo Holandska, bol ten pri kratšom konci povrazu. Od  začiatku zápasu.

V pamäti ľudí, ktorí zápas Československo vs. Holandsko sledovali  – našinci predovšetkým pri televíznych obrazovkách, do Juhoslávie sa cestovalo v tých časoch neľahko – ostane svetelná tabuľa, na ktorej figurovalo v jednom riadku „1:0 Ondruš 19“ a v druhom „1:1 Ondruš 74“.  Kto nevidel a nevedel, nechápal. Predsa to bola pravda. 

Kapitán najprv nabehol na Panenkov center a hlavou prekonal Schrijversa v súperovej bránke. Potom na druhej strane trafil center Geelsa lýtkom v snahe odvrátiť ho a lopta šla do žrde, potom Viktorovi do tváre a potom do našej bránky. Nuž tak, preto 1:1. 

Inak, keď sa naplnil riadny hrací čas, vyrovnaný bol aj pomer vylúčených (Pollák, resp. Neeskens), ale počty sa potom pohli. Gólové aj kartové. Kým v skóre malo navrch Československo (medzi strelcov sa zapísali Nehoda a Fr. Veselý), Holandsko „vyhralo“ na červené (druhým vylúčeným bol Van Hanegem).

FINÁLOVÝ ZÁPIS DO HISTÓRIE
V druhom semifinále, rovnako po predĺžení, sa prebili do zápasu o titul Nemci, aj keď to ľahké nemali. Prehrávali po I. polčase 0:2, napokon vyhrali 4:2. Ostali bývať v belehradskom hoteli Jugoslavija, akurát sa im vymenili spolunocľažníci, za Holanďanov prišli Slováci a Česi.

Ak o semifinále v Záhrebe bolo stokrát popísané a tisíckrát rozpovedané, tak o belehradskom finále sa tieto čísla násobne navýšili. Písalo, hovorilo a filmovalo sa nepočetne v ČSSR, NSR, Európe aj vo svete. Lebo sa zrodil nečakaný majster Európy po zápase, ktorý priniesol mnoho prekvapivého, úžasného, priam neuveriteľného.

Prvý gól v 9. minúte Jána Švehlíka. Nebyť Pollákovho vylúčenia, nebol by hral, takto dostal príležitosť vďaka vycibrenému citu trénera Vengloša, ktorý ho umiestnil do zostavy.

Druhý gól v 24. minúte Karola Dobiaša. Ľavačkou. On sám hovoril, že tou nohou vystrelil v kariére len raz. V Belehrade. „Bola to strela, o ktorej Tondo Panenka hovoril, že na loptu sr.li muchy,“ s jemu vlastným humorom často hovoril strelec.

Tretí gól v 27. minúte Mariána Masného... Nie, ten nepadol. Báječný krídelník vyhral šprintérsky súboj s Vogtsom a keď z bránky vybehol Maier, obstrelil ho. Opačným falšom, ako chcel, lopta sa krútila a minula žrď, ale zvonku. 

V 30. minúte znížil Müller. Nie čarostrelec Gerd, ale veľmi potentný Dieter. Už Juhoslávii dal tri, teraz Viktorovi ďalší.

V 90. minúte vyrovnal po rohu, ktorý nemal byť, ako sa dušuje Jozef Čapkovič, hlavičkou Hölzenbein. Po faule lakťom na Viktora, ako sa dušuje Jozef Čapkovič.

Nebolo toho dosť! Predĺženie. Viacerí hráči, čo ako dobre trénovaní, po takom vypätí mali kŕče. Strieľalo sa iba z diaľky, na viac už síl nebolo. 
Nebolo toho dosť! Jedenástkový rozstrel. Novinka v reglemente. Dovtedy sa v prípade remízy finále opakovalo. Malo tak byť aj v Belehrade, rozstrel bol v pravidlách len po nerozhodnom semifinále, ale deň pred finále prišli Nemci s návrhom, aby sa rozhodujúci zápas neopakoval, ale víťaza určil rozstrel. UEFA návrh prijala.

A tak došlo na dovtedy nevídané divadlo. Kto ho zažil, nikdy nezabudne. Aktéri Masný, Nehoda, Ondruš, Jurkemik, Panenka, ani Bonhof, Flohe, Bongartz a Uli Hoeness. Na desiateho, piateho Nemca, Beckenabuera už nedošlo.

Kým štyria hráči ČSSR premenili, štvrtý z nemeckého tábora Hoeness prestrelil. S odstupom času Becenbauer s trpkým úsmevom hovoril, že Uli ešte roky hľadal loptu na kopci Avala, týčiacom sa nad Belehradom... 

Isteže, bodkou za tým všetkým bol vršovický „dloubák“ Antonína Panenku. Sám rád hovorí, že ak by mal za každé rozprávanie o tejto jedenástke korunu, je milionárom. Každý vie, čo vyviedol. Kto naozaj nevie, nech si to nájde. Na googli či youtube alebo nech mu o tom niekto povie. Tá jediná strela je legendou, existujú o nej stovky citátov. L’Equipe po nej napísal, že „sa zrodil futbalový básnik.“ To hovorí za všetko. Po nej zazneli nezabudnuteľné slová Karola Poláka: „Góóóól... Góóóól... Sme majstri Európy na rok sedemdesiat šesť!“ 

V mužstve trénerov Ježka (rodák zo Zvolena) a Vengloša bolo štrnásť slovenských hráčov: Ján Pivarník, Jozef Čapkovič, Anton Ondruš, Koloman Gögh, Karol Dobiš, Marián Masný, Ján Švehlík, Jozef Móder, Ladislav Jurkemik (tí všetci hrali vo finále), Jaroslav Pollák (hral v semifinále), Alexander Vencel, Pavol Biroš, Dušan Herda, Dušan Galis, ktorých doplnili českí futbalisti Ivo Viktor, Antonín Panenka, Zdeněk Nehoda a František Veselý. Dodatočne za tímom doleteli do Belehradu Pavol Michálik, František Štambacher, necestovali nominovaní Jozef Barmoš a Petr Slaný. Nebyť zranenia, miesto v kádri by určite mal Ladislav Petráš. 

20. jún je pre náš futbal zlatý dátum. Nielen ten v roku 1976 a nielen dnes, keď je to presne 50 rokov od zisku titulu. Ale každý jeden, každý 20. jún si musíme pripomenúť prvenstvo z ME a všetkých tých báječných mužov so zlatom  v kopačkách aj v hrudi.