MUŽI A – Po Kosove sa americký sen rozplynul...

BRATISLAVA (SFZ) – V semifinále play-off kvalifikácie MS 2026 prehralo Slovensko v zápase plnom gólov 3:4. Znamená to, že sen o druhej účasti na svetovom šampionáte sa skončil pred americkými bránami, krok od finálového turnaja.

Bolo zrejmé, že to je zápas pre históriu. Všetci sme to vedeli. Všetci sme sa s tým stotožnili. Akurát pred výkopom nikto nevedel, v akej farbe bude vymaľovaný, ako vôňou bude preniknutý, v akej tónine ostane zhudobnený v pamäti aktérov. Tých na trávniku, tých na tribúnach, tých doma pri televízoroch aj tých, ktorí ho nemohli sledovať, no boli vnútorne spojení s NFŠ.

Išlo o veľa, hralo sa o všetko. Iba víťaz duelu mohol pokračovať v sne o Ameriku. Nemal ju ešte istú, ale bol k nej sakramentsky blízko. Po štvrtku ešte jeden zápas! Po štvrtku americký sen snívajú Kosovčania, slovenská sokolská družina padla v stoji. Bez kapitána Škriniara, s kapitánom Lobotkom. V zostave jedenásti, na lavičke pripravených ďalších dvanásť, na tribúnach tisíce. Marcová zima sa drala pod bundy, ale burácajúci spev národnej hymny vyhnal na chrbát zimomriavky. 

V euforickej atmosfére sme si dvakrát priblížili brehy amerického kontinentu na dohľad. Na dohmat. Hneď na začiatku, v 6. minúte Valjent potvrdil, že má miesto v kádri národného mužstva, že je hráčom aj pre základnú zostavu, že je mužom na pravom mieste. Vzadu a ak treba, aj vpredu. Bolo treba, po Haraslínovom centri zo štandardky v spleti kosovských brániacich bášt sa Martin vyšplhal vzdušným rebríkom tak vysoko, kde nik iný nebol. Keď prišla lopta, nastavil jej hlavu a potom sa dali merať rekordné decibelové hodnoty oslavného kriku. V ošiali nadšenia bolo počuť aj hlas obyčajného človeka: Nech už je koniec...

Lenže tí Balkánci nie sú z blata upletení. Práve naopak. Pružní, silní, dynamickí, futbalom obdarení, loptu ovládajúci. Pre našinca ťažko vysloviteľné mená  – až na toho Vojvodu... – ale pre okolo nestranného fanúšika potešujúci aktéri. Slovenské srdce zaplakalo v 21. minúte po nechytateľnej strele Hodžu zo 17 metrov k pravej žrdi Dúbravkovej brány, ale pravdou je, že kombinácia štyroch Kosovčanov bola ako odkreslená z magnetickej tabule. Ťuk, ťuk, odtiahni obrancu, ťuk, štvrtý si počkal, aby bol nekrytý a mal čas. Bolo 1:1.

Nikto nečakal, že to bude ľahké. Že víťazstvo príde samo. Že stačí len vybehnúť a všetko sa udeje, ako chceme. V baráži o MS si gól treba vybojovať, vydolovať, vyžiadať od futbalového Boha, prinútiť pani Šťastenu, aby sa usmiala. Presne toto dokonale ovláda Šulo Haraslín. Ako požiadať, ako poštekliť, ako sa zavďačiť, ako sa Fortune pripomenúť. Skúsil to raz a bol z toho gól Valjenta, skúsil to zas a Hajdarimu sa zakrútila hlava aj zamotali nohy, ale ustál, čo potreboval. Potom, krátko pred polčasovou prestávkou, to Haraslín oproboval znova. Najprv ho súper poslal nedovolene na trávnik, potom sa rozlúčil s odchádzajúcim spoluhráčom Leom Sauerom, ktorý pre zranenie musel vynútene dolu, a potom predviedol genialitu svojej pravej nohy. Obstrel, obaľovačka, citom a umom pohladená loptou letela. Medzi telá, medzi nohy, medzi hlavy, medzi brankára a žrď, tam sme ju chceli vidieť. Tam bola – 2:1! Šlo sa na prestávku a rovnaký hlas ako v úvode zopakoval: nech už je koniec.

Nuž, nebol. Škoda, že nebol. Že to bol polčasový hvizd  rozhodcu Eskasa, nie konečný. 

Lebo... No lebo sme boli len jednou nohou zo šatne späť a okrem studeného počasia schladil nás druhý gól hostí. Možno nenápadná akcia, ale dokonale využitá, efektívna. My sme kopali roh a na „konci dňa“ my sme inkasovali. Rýchly brejk sprava, lopta sa presunula na opačnú stranu ihriska, odtiaľ prišiel center a... Asllani poslal loptu hlavičkou, akú tréneri nenacvičujú, no takými padajú dôležité a nenáhodné góly. Tak bolo aj teraz. Nenáhodný a dôležitý, lebo bolo 2:2 a začínalo sa, tak sa zvykne poeticky hovoriť, od nuly. V 47. minúte za stavu 2:2 a od nuly, ale taká bola pravda. 

No a keď sa naplnila hodina, napili sme sa blenu. Muslija si vypýtal faul pred šestnástkou a Kosovčania zahrali na nás „habaďúru.“ Vedľa štvorčlenného slovenského múru postavili troch svojich, akože aby bránili Dúbravkovi vo výhľade po jeho ľavej ruke. V momente zahratia sa tí traja rozpŕchli, strhli pozornosť, no Muslija to kopol tesne nad hlavy slovenskej steny, do pravého dolného kúta Hecovej brány. To sa chytať nedalo!

Americké brehy  sa nám vzdialili, ale najmä Hancko túžil zahrať sa na Kolumba a objaviť zasľúbenú neznámu pevninu, tam kdesi veľmi ďaleko. Prepol na útočný program, z ľavej strany neustále štartoval nový a ďalší útok, prihrával, strieľal, burcoval, hecoval. Nechcel to zabaliť, on ani nikto z našich. Šli ďalej, bárs narážali na tvrdé holene a chmatavé ruky, no a v jednej chvíli, práve tej dôležitej a ako sa ukázalo, kľúčovej, chýbali potrebné slovenské údy pred Dúbravkom. Po rohovom kope vyhral Muriqi boj o priestor vo vzduchu, odkiaľ vrátil loptu do ohňa, kde mal dvoch spoluhráčov. Hajdari sa nepresadil, bombou do tela vystrelil z Dúbravku dušu, Hajriziho ďalšia pecka si však už našla miesto v sieti. Ufff, 2:4. Za 25 minút sme inkasovali trikrát. Veľa, moc. Moc veľa.

Do konca ostávalo 18 minút plus pridaný čas. Dá sa s tým niečo robiť? Všetky sily, ktoré ešte boli v chalanoch, sa drali na povrch. Už sa šlo vabank, aj za cenu možného inkasovania ďalšieho bolo prioritou streliť gól. Lenže sekundy leteli ako splašené, čas sa nedal zastaviť. Deväťdesiat minúta a našimi plusmi bol len kopec rohov, štyri dobré, ale nie gólové strely. Na zmenu skóre málo, na priblíženie Ameriky vlastne nič. 

Potom predsa, Hanckovi vyšiel strelecký „koníček“ a Strelec na správnom mieste číhajúci doklepol. Bol čas 93.22, z pridanej doby ostávali sekundy, ktoré... Už na podstate nič nezmenili.

Vypredaný bratislavský štadión sa tešil. V jednej štvrtine tribún. Obsadenej kosovskými priaznivcami. Slovenskí fanúšikovia smútili. Slovenskí hráči smútili. Americký sen sa rozplynul. Čo je to za blbosť, že najkrajšie sny sú tie nesplnené...?!

HLASY PO ZÁPASE
FRANCESCO CALZONA (tréner Slovenska): „Bol to zápas, aký sme očakávali. Ťažký, náročný. A vlastne až na pár chýb v defenzíve, ktoré súper využil na strelené góly, nemá hráčom čo vyčítať. Kosovo malo päť striel na bránku a dalo štyri góly, takže niečo nám predsa len nefungovalo... Škriniar nám chýbal, je to dôležitý hráč, no nezabúdajme, proti komu sme hrali, Žegrova sa dokonca nedostal do základu. V piatich posledných kvalifikačných zápasoch dostal mjeden gól, my sme mu strelili tri, lenže aj to bolo málo. Zápas sa zlomil na začiatku II. polčasu - my sme mali výhodu rohového kopu a po zlom rozohraní sme nezachytil protiútok a dostali sme gól. Isteže, sme obrovsky sklamaní, ja aj mužstvo, nesplnili sme si sen o Amerike... Moja budúcnosť nie nje dôležitá, mužstvo je živé, má srdce, dušu. Či so mnou nalebo bezo mňa, cesta je nastavená správne. Na prvom mieste je a vždy musí byť mužstvo! “

FRANCO FODA (tréner Kosova): „Samozrejme, musím sa poďakovať hráčom za to, čo odviedli, aký zápas odohrali. Dvakrát sme prehrávali, otočili priebeh, vyhrali. Som hrdý na to, akým spôsobom sme naplnili náš plán, pretože to bolo zaslúžené víťazstvo. Teraz je ešte čas na oslavu, od zajtra už myslíme na pre nás veľké finále. V Prištine máme 13-tisícový štadión, teraz by sme predalo aj 100 00 vstupeniek. Dali sme štyri góly, mali sme aj ďalšie šance, ale trikrát sme inkasovali. To je výstraha, pretože nebudeme dávať v každom zápase štyri góly. Lebo môžeme dokázať čosi pre Kosovo neuveriteľné – postúpiť na majstrovtsvá sveta. Cez prestávku, keď sme prehrávali, som dal dva taktické pokyny a hráči ich dodržali. Povedal som aj, že za 45 minút sa dá zmeniť dianie v zápase a v II. polčase sme dali tri góly.“