Športovec roka 2025 – Legendami je partia mušketierov z roku 1976

BRATISLAVA (SFZ) – „Tí mladí ľudia nás nemohli vidieť hrať, mnohí pred týmto večerom možno ani nevedeli, ako vyzeráme a teraz... Teraz sa postavili a tlieskali nám a cez nás aj našim spoluhráčom, tým spred 50 rokov. Tomu by som nikdy neveril. A skoro tomu neverím stále...“ dojatým hlasom a s lesklými očami sa delil o svoje pocity Jozef Čapkovič, jeden z futbalových majstrov Európy z roku 1976.

Počas galavečera Športovec roka 2025 zaradili do kategórie legendy práve výnimočnú ekipu šampiónov z Belehradu spred 50 rokov. O tom finálovom turnaji majstrovstiev Európy 1976, dvoch zápasoch Československa – semifinále s Holandskom v Záhrebe 3:1 po predĺžení a finále s NSR na belehradskej Marakane 2:2 po predĺžení, 5:3 na 11 m – sa popísali stohy papiera, povedali vodopády slov, záznamy išli nespočetnekrát na televíznych obrazovkách a záverečný Panenkov pokus v rozstrele sa stal námetom dokonca básne.

Pravdou ale je, že sa to všetko udialo pred polstoročím a na zlaté medaily šampiónom napadal prach. Kilá prachu. Svetská púť sa skončila viacerým z tej jedinečnej partie, veď aj dvojica trénerov Václav Ježek – Jozef Vengloš sa na pondelkovú galaslávnosť v Opere SND pozerala z futbalového neba. 

Nuž, aj tí traja, ktorí zastupovali celé báječné mužstvo majstrov Európy, boli zaskočení, že vôbec... „Prekvapilo nás to. Všetkých. My medzi sebou sme si občas zaspomínali, vrátili sa k tomu, čo sa stalo v tom či onom zápase, zasmiali sa, lebo dobre sa spomína na krásne momenty. Tie sme vtedy zažívali  – v kvalifikácii, potom vo štvrťfinále proti ZSSR a napokon v Juhoslávii. Vtedy to bola Juhoslávia a keď domáci v semifinále s NSR vypadli, ich fanúšikovia preklopili svoju priazeň na nás,“ keď začne rozprávať Alexander Vencel (nar. 1944), treba len počúvať a stíhať zachytávať jeho slová. „Od nás sa do Juhoslávie vtedy ľahko nedalo cestovať, našincov bolo na štadióne pár desiatok, možno stoviek, ale publikom stálo za nami. Domáci nám drukovali a pomohli nám, určite. Tak sme sa s nimi potom o našu radosť rozdelili skutočne úprimne.“

Ján Pivarník (nar. 1947) bol v kvalifikácii kapitánom tímu. Keď ho vyradilo na zopár zápasov zranenie, na pravej strane obrany ho zastúpili Dobiaš či Biroš a s páskou Ondruš, ktorému potom ostala. Populárny Šivy, Futbalista roka 1974, videl príčinu úspechu – v srdci. „My sme hrali so srdcom. Boli sme dobrí futbalisti, výborní, tvorili sme súdržnú partiu. Nie Slováci a Česi, ale jedno mužstvo. To malo srdce a dušu. Ak by sme nemali srdce, po vyrovnaní Hölzenbeina na 2:2 v poslednej minúte by sme v predĺžení dostali dva, možno tri góly. Lenže my sme šli až do rozstrelu a v ňom sme vyhrali. Všetka česť Tondovi Panenkovi za jedenástku, vršovický „dloubák“, ale rešpekt a potlesk patrí všetkým, ktorí šli, kopali a dali. Masný, Nehoda, Ondruš, Jurkemik a potom Panenka. Všetci boli frajeri,“ ono je to tak, že títo páni rozprávajú tak, ako hrali: pekne a múdro.

Jozef Čapkovič (1948) do každého rozprávania vloží kus seba. Najčastejšie vtip, humor, cit. Na galavečeri bolo veľa dojatia. Potlesk na otvorenej scéne, standing ovation pre majstrov Európy 1976 aj vždy výrečného bonvivána aspoň na chvíľu umlčal. A keď konečne prehovoril, povedal, čo je napísané v úvode.
Potom, keď už slzy prehltol, pustil sa do spomienok. „Hrali sme proti zbornej ZSSR, to bol vtedy silný súper. Prešli sme. Potom Holandsko s Cruyffom. Hej, dnešnej generácii jeho meno možno veľa nepovie, takže bol to Messi tej doby. Gól nám nedal, vlastne nedali nám žiaden. Tóno Ondruš sa nemohol na tú ich bezmocnosť pozerať, tak si fukol vlastný. Nech je to zaujímavejšie...“ ako vždy, vtípky, žartíky. V Záhrebe sa smiali až po 120 minútach, keď Československo vyhralo 3:1. Vyhralo aj finále proti NSR s Beckenbauerom. „To bol ďalší velikán futbalu tej doby. Lenže my... My sme boli partia. Jedenásti mušketieri. Keď sme šli na pivo, tak všetci. Keď do zápasu naplno, tak všetci. Ako jeden.“Teda žiadne tajomstvo, len obyčajná futbalová pravda, že tím je vždy viac ako jednotlivec. V tom československom bola väčšina Slovákov: Vencel, Pivarník, Jozef Čapkovič, Ondruš, Gögh, Pollák, Dobiaš, Móder, Masný, Švehlík, Jurkemik, tí všetci v Juhoslávii hrali. Doplnili ich Česi Viktor, Panenka, Nehoda, František Veselý. Mimochodom, Slováci mali prevahu aj medzi tými na lavičke, ktorí síce do hry nezasiahli, no spoločne vytvárali partiu. 

Ešte jeden moment sa v pondelok večer dotkol troch vyslancov mužstva majstrov Európy 1976. Stretnutie s Francescom Calzonom. Už s trofejou na stole sa dohovárali, že po slávnosti ho pôjdu pozdraviť, keď prišiel Pavol Farkaš, či príjmu stretnutie s reprezentačným trénerom...  

Ani nebolo treba tlmočiť, podania rúk boli silné, objatia úprimné. „Keď som videl tie filmové zábery spred 50 rokov a potom troch z nich pred sebou, premohla ma veľká úcta voči týmto osobnostiam,“ zneli slová ako z krásnej talianskej piesne. „Sme na jednej lodi slovenského futbalu, je jedno, že vy ste Talian,“ kostrbatú poklonu zložil Calzonovi Čapkovič. Padali aj ďalšie slová, dôležitejšie boli pohľady z očí do očí chlapov, ktorí vedia, čo je úcta. Rešpekt. Láska k futbalu. A skutočný nezabudnuteľný výnimočný úspech.