logo
Reprezentácia

ŽENY A - Lucia Haršanyová: Lúčim sa, ale neodchádzam

S kamoškami z reprezentácie, zľava Lucia Ondrušová, Dominika Škorvánková, Lenka Gazdíková, Mária Korenčiová, Lucia Haršanyová.
autor: ARCHÍV(lh), zdroj: SFZ

Nevedel nikto, tušil málokto. Dlhoročná reprezentantka Slovenska Lucia Haršanyová ukončila kariéru. Nielen reprezentačnú, ale futbalovú. Počas zrazu prišla za dievčatami z národného tímu a po dohode s trénerom Petrm Kopúňom oznámila svoje rozhodnutie. A potom, keď tie najväčšie emócie opadli, povedala nahlas, prečo sa tak stalo.

„Prečo? To sa ma teraz všetci pýtajú. Na začiatku tohto rozhodnutia bolo zranené koleno. Pred rokom a pol. V máji minulého roku prvá operácia, po štyroch mesiacoch som sa vrátila na ihrisko. Lenže prišiel zápal, nejaký výrastok a pred Vianocami druhá operácia. Rýchlo som sa dala dokopy, ale bolesti ostali. Začiatkom júna tretia operácia, vtedy mi zistili, že sa pridalo aj poškodenie chrupavky, tretí stupeň zo štyroch. Zobrali mi meniskus. Operácie som absolvovala v Nemecku, dve u jedného doktora, tretiu u iného. Teraz mám lekára doma, na Slovensku. Všetci sa zhodli v jednom: návrat je vcelku možný, ale... Bude to dlhá cesta, veľmi bolestivá. Fyzicky aj psychicky. A potom každý dodal oveľa tichšie, že mi z medicínskeho hľadiska futbal už neodporúča.

Ja som bojovala. Kto ma pozná, vie, že sa len tak nedám, môj život sa vyvíjal. Vrátila som sa na Slovensko, musela som vnímať, čo sa deje okolo mňa a musela som začať rozmýšľať nad všetkým tým, čo mi hovorili doktori a aké signály mi vysielalo moje telo. Dôležitým sklíčkom do mozaiky mojich myšlienok bola ponuka zo zväzu na pozíciu koordinátorky ženského futbalu u nás. To bol asi ten posledný dielik skladačky, ktorý keď zapadol na svoje miesto, rozhodla som sa.

Reprezentačný dres obliekala desať rokov.
autor: ROMAN FERSTL, zdroj: SFZ

Končím.

Končím s reprezentáciou, končím s futbalom. Najťažšie bolo vysporiadať sa sama so sebou, odpovedať si na vlastné otázky. Rodičia i sestra stáli pri mne, ich názor bol zhodný, aby som primárne hľadela na svoje zdravie. Ak chcem ďalej aktívne žiť, mať možnosť užiť si lyže, bicykel či turistiku, musím niečo obetovať. Obeťou musel byť futbal. Hoci... Mám len 31 rokov a futbal hrám od základnej školy, okúsila som, ako chutí u nás, ako vyzerá profesionalizmus v cudzine, v Rakúsku, Švajčiarsku a v Nemecku, to mi otvorilo mnohé okná do života. Mám ligové tituly z troch krajín a skúsenosti na knihu.

Cítila som, že som na križovatke. Že musím urobiť zásadné rozhodnutie. Už sa vedelo, že nastupujem pracovať na zväz, širšie okolie ma začalo akosi prirodzene brať ako nehráčku, hoci sa ma niektorí aj pýtali, ako to naozaj je. Možno práve tie otázky boli soľou do mojej rany, sypané nie do kolena, ale na dušu. Neboli myslené zle, ale pre mňa mali aj druhý význam, nevypovedaný. Že už nie som tá z ihriska.

Som človek, ktorý robí veci naplno. Všetko a vždy. Hej, aj tie nepodarky mi šli naplno. Aj preto som raz masérovi repre Jindrovi Ditrichovi povedala, že čoho sa chytím, to zhorí  a on si to sakra zapamätal... Viem, že s takto poznamenaným kolenom by to naplno už nešlo, ani ak by som tomu obetovala ešte viac ako všetko. A ani tak by som nehrala na takej úrovni, ako pred zranením. Ktorý dobrý klub zoberie futbalistku s trikrát operovaným kolenom a po tridsiatke?! Hrať futbal a nemať na reprezentáciu, nebyť tu s týmito super babami, to som nebrala. A hrať futbal len tak, bez maximálnych ambícií, nie je pre mňa. Takže keď stála otázka tak, že všetko alebo nič, rozhodla som sa pre koniec.

Patrilo jej číslo 2.
autor: ROMAN FERSTL, zdroj: SFZ

Naplánovali sme si s trénerom Kopúňom, ako to oznámiť tímu. Že prídem na zraze na jednu večeru a babám to poviem. Rozmýšľala som, ako a čo povedať, v noci, keď som nevedela zaspať, sa mi ukladali myšlienky, skladala som si celé vety, ale keď k tomu došlo, bolo všetko inak. Nezjedla som nič, vypila som len pohár vody, srdce mi búchalo ako zvon, hlava bola akoby inde...

Dievčatá nič nevedeli, sotva tušili. Ani tie najbližšie, s ktorými sme si veľmi blízke a s ktorými všetko riešime. Sú to kamošky do života - Maja, Sany, Škorvi, Kviťo, Onďo. Chcela som predísť presviedčaniu, debatám, rozoberaniam. Asi by sme to oddialili, ale aj tak by to raz muselo prísť. A ja som už nechcela strácať čas a energiu, keď som sa rozhodla. Aby sa moje vnútro upokojilo a mohla som zas konečne spať.

Ja som bola v tomto repre kádri asi najväčší plačko, pre futbal som plakala veľakrát. Od šťastia, od smútku, od zlosti, od dojatia. Hej, už som si počas tých nocí, keď som nespala, robila svoju bilanciu. Ktorý zápas mi vyšiel, ktorý som zbabrala, kedy sme hrali parádne a kedy hrozne, v reprezentácii som desať rokov a za ten čas sa toho udialo veľa. Aj to, ako som pred zápasom rozliala v kabíne galón ionťáku, celá šatňa bola po kolíky na kopačkách zatopená. Ešte bude čas si zaspomínať, ak bude záujem, tak aj verejne, prečo nie. Je v tom celý náš život. Futbal nám dal veľa aj do nefutbalového života, na to človek prichádza postupne, uvedomujem si to. Napríklad, ako sa nám plnia sny, túžila som po pôsobení v Nemecku – a splnilo sa mi to. To, že tam nebolo všetko hneď ideálne, že si to muselo sadnúť, práve to je ten skutočný život. Fakt, skončila som tak, ako som nikdy nechcela – zranená a môj tím vypadol z ligy... No ale tak to proste býva a ja musím ísť a žiť ďalej.
Môžem ešte odkaz pre všetkých? Ten som si premyslela: lúčim sa, ale neodchádzam.

Vaša Lucia Haršanyová

KTO JE LUCIA HARŠANYOVÁ
Narodená:
 27. augusta 1990 v Trnave
Post:
 obrankyňa
Hráčska kariéra:
 Košolná, Suchá nad Parnou, Skoplast Trnava, Slovan Bratislava, SV Neulengbach (Rak.), FC Neunkirch (Švajč.), MSV Duisburg (Nem.), Hellas Verona (Tal.)
Úspechy:
 3x majsterka Slovenska, 2x víťazka Slovenského pohára, 2x majsterka Rakúska, 1x majsterka Švajčiarska, 1x víťazka Švajčiarskeho pohára, 1x Swiss golden player
Reprezentácia:
 89 zápasov/8 gólov

Značky