ŽENY A – Ľudmila Maťavková: Tvrdohlavá ako baran je späť v reprezentácii

SENEC (SFZ) – Bola talentom roku 2013, futbalovým talentom. Mala vtedy pätnásť. Dnes má 23 a v hráčskej kariére dve ročné pauzy, spôsobené zraneniami, pretrhli sa jej skrížene väzy na oboch kolenách. Nie naraz, ale postupne. Ktovie, čo by bolo „keby,“ ale tak to v živote, ani v tom futbalovom, nefunguje. Takže realitou je, že po pôsobení v rodných Chynoranoch (kde hrávala spolu s chlapcami), Prievidzi, troch rokoch v Slovácku, sezóne a pol v Slovane Bratislave sa stala prvou slovenskou futbalistkou v Belgicku. Rok hrala v Sportingu Charleroi a v lete sa presunula do oveľa silnejšieho Clubu Bruggy. A hlavne, po troch rokoch sa vrátila do reprezentácie. Ľudmila Maťavková (23).

Pred polrokom ste sa verejne vyjadrili, že vaším veľkým cieľom je návrat do národného tímu, ste spokojná, že sa vám to podarilo?
„Zatiaľ posledný zápas v reprezentácii som odohrala v marci 2018 proti Česku. Potom prišlo vážne zranenie, na pravej nohe som si roztrhla skrížený väz a skoro rok som sa dávala dokopy. Vtedy som bola hráčkou Slovácka, ale vzhľadom na situáciu som si musela jasne povedať, čo ďalej. Či skúsim školu, alebo pôjdem niečo robiť, alebo sa vystrábim a futbal nevzdám. Počas liečenia som začala chodiť v Trnave na UCM a futbal som nezabalila, keď som už zas mohla hrať, prestúpila som do Slovana. Získali sme titul a ja som veľmi túžila byť späť aj v reprezentácii. Naskytla sa šanca ísť do Belgicka, vyzeralo to futbalovo lákavo...“

A reprezentácia sa zdala bližšie?
„Možno. V Charleroi formovali tím pre nováčika I. ligy, bolo nás tam dosť veľa cudziniek a nejako si to dlho celé nesadlo. Hrávala som pravidelne, ale nemali sme dobré výsledky a pozvánka do reprezentácie stále nechodila... Zato prišla ponuka z Brúgg, tamojší Club je špička v belgickom futbale medzi mužmi aj medzi ženami. Vzala som to a som veľmi rada, že teraz prišla aj nominácia do národného tímu. Odpoviem na tú prvú otázku: som veľmi spokojná. Som šťastná. Viete, bola som smutná, keď som chýbala v reprezentácii, presne si spomínam, ako sme hrali so Slovanom posledný zápas na Myjave, vyhrali sme 2:0, dala som gól, na druhý som prihrala, získali sme titul, o týždeň bol asociačný termín  a pozvánka nedošla. Aj som si poplakala... A potom sa to stalo znova, nezavolali ma a plakala som. No verila som, že to príde, som tvrdohlavá. Veď som baran.“

V novom klubovom drese ste dali už štyri góly, na konte máte hetrik a víťazný gól proti arcirivalovi Anderlechti Brusel, to bol kľúč od dverí do reprezentácie?
„Je to možné. Ale s trénerom Kopúňom som hovorila už na jar, už vtedy sa schyľovalo k tomu, že ma povolá. Povedal mi, že ak aj nebudem v nominácii na júnové zápasy, že čas môjho návratu príde. A prišiel teraz.“

Cez ktorú hráčku ste boli v kontakte s reprezentáciou?
„S Paťou Chládekovou sme kamarátky dobrých deväť rokov, spolu sme hrávali v mládežníckych repretímoch. Vedela som od nej, aká je atmosféra v družstve, čo a ako robí tréner a jeho ľudia. Teším sa, že som tu a... Teším sa aj potom, do klubu, v Bruggách sa mi páči. Ale teraz som tu a to je obrovská radosť.“

Napadne vám ešte, že ste mohli hrať za Bayern Mníchov?
„Keď na to príde reč. Otec pracoval vo Frankfurte a keď som bola za ním, prihlásil ma do futbalového kempu. Tam si ma všimli ľudia z Eintrachtu a prišli za nami s tým, že ma chcú, všetko nachystali. Môj ujo robil vtedy v Mníchove a rozhodol sa napísať do Bayernu, že jeho neter nie je vo futbale drevenná, lebo ju chcú do Frankfurtu. Mníchovčania zareagovali tak, že sa mám prísť k nim ukázať. Uspela som, ale problémom bola škola. Mala som pätnásť rokov, podmienkou bola povinná dochádzka, dohoda znela tak, že rok budem chodiť na jazykový kurz, aby som dala nemčinu a potom sa uplatní zmluva s Bayernom. Lenže... (hlboký vzdych) v tom roku som si roztrhla väz v ľavej nohe. V zápase s Novými Zámkami som šla sama na bránku, dala som gól, nikto sa ma ani nedotkol a odpálila som si koleno. Spoluhráčky sa tešili a ja som rumázgala na tráve.“

Prešla ste v kariére cez viaceré prekážky, vyzerá to tak, že futbal je vám súdený.
„Je! Spolu s rodinou je to základ môjho života.“
Usadíte sa tentoraz v kádri reprezentácie pevne?
„Áno, určite áno. Verím si, verím tomu. Nemyslím si, že by som mala vytlačiť Dominiku Škorvánkovú či Majku Mikolajovú, ale viem si predstaviť, že by som sa natlačila k nim, som univerzálka v ofenzíve, môžem hrať hocikde. To je môj nový cieľ, udržať sa v reprezentácii a zbierať nielen minúty v slovenskom drese, ale celé zápasy.“