Spoluhráčov motivuje koláčikmi. V šatni zmiznú za dve sekundy, žartuje Gaško

ZVOLEN (SFZ) – Pod Pustým hradom zažívali v minulej sezóne priam rozprávkový príbeh. Zvolen dosiahol historicky najväčší úspech klubovej histórie, keď klopal na dvere najvyššej súťaže. Káder však cez leto prešiel výraznou obmenou a v novej edícii MONACObet ligy píše celok zo stredu republiky výrazne odlišný scenár. O tom, ale aj omnoho príjemnejších témach sa rozrozprával kapitán tímu a cukrár v jednej osobe Erik Gaško.

V trinástom kole ste sa konečne dočkali prvého víťazstva v sezóne. Kam až bolo počuť balvan, ktorý vám padol zo srdca?

„Veľmi ďaleko. Ešte aj v posledných minútach mal súper veľmi nebezpečné šance, takže sme sa už aj psychicky obávali, aby sme to dotiahli do víťazného konca. Dvanásť zápasov bez výhry je naozaj veľa. Toto víťazstvo sme už naozaj potrebovali, rovnako ako body do tabuľky.“ 

Keď sa nedarí, ľahko sa začne pochybovať o vlastných schopnostiach. Ako ste sa snažili udržať v mužstve vieru, že sa to môže zlomiť?

„Najmä na začiatku sezóny sme hrali naozaj dobrý futbal a dokázali sme si vytvárať množstvo gólových príležitostí. Žiaľ, zlyhávali sme v poslednej tretine ihriska, kde nám chýbala efektivita. Povzbudzovalo nás však vedomie, že keď hráme dobre, víťazstvá skôr či neskôr prídu. Neskôr sa, žiaľ, objavili aj slabšie výkony, no napokon sa nám konečne podarilo uspieť.“

Kapitáni vždy vnímajú náladu v kabíne ešte výraznejšie než ostatní. Bolo už ťažké hľadať pred jednotlivými zápasmi tie správne slová?

„Robil som maximum, aby som mužstvo motivoval, hoci viem, že keď sa nedarí, je to veľmi náročné. Pevne som však veril, že sa to raz zlomí. Pred každým zápasom som sa snažil začať predovšetkým od seba, podať čo najlepší výkon a svojím prístupom strhnúť aj ostatných chalanov. Zároveň musím pochváliť trénerov, ktorí dôsledne pracovali a robili všetko pre to, aby sme čiernu sériu konečne zlomili.“

Ešte minulú sezónu ste so Zvolenom zažívali historický úspech v podobe barážovej účasti. Dnes ste na opačnom konci tabuľky. Čo sa vlastne medzi týmito dvoma ročníkmi stalo?

„Je to zvláštne, keď si uvedomíte, že ešte pred piatimi mesiacmi sme bojovali o postup do najvyššej súťaže a dnes sme poslední v tabuľke a na prvé víťazstvo sme čakali dvanásť zápasov. Je to náročné aj po psychickej stránke, najmä pre chalanov, ktorí zažili úspešnú minulú sezónu.

Odišlo viacero hráčov zo základnej zostavy, predovšetkým skúsených futbalistov, ktorí boli zároveň lídrami mužstva. Takí sa nahrádzajú veľmi ťažko. V našom prípade bolo odchodov veľa, čo mužstvo výrazne zasiahlo.

Keď si spomeniem na minulú sezónu a na to, ako sme fungovali ako jeden tím na ihrisku aj v kabíne, bola to naozaj radosť. Bolo príjemné spolu tráviť čas v autobuse, šatni aj na ihrisku. Jednoducho sme si všetko užívali.“

Keď sa momentálne pozriete na tabuľku, trápi vás viac posledné miesto, alebo pocit, že Zvolen momentálne neukazuje to, na čo má?

„Súčasné postavenie, pretože chceme, aby sme v tejto súťaži pôsobili aj počas budúcej sezóny. Samozrejme, záleží nám aj na hernom prejave, no vo futbale rozhodujú predovšetkým výsledky. Môžete hrať pekne, ale ak nevyhrávate, ľudia vás nebudú chváliť. Keď sa prehry začnú kopiť, prirodzene sa to prejaví aj na výkonoch, ktoré nie vždy dosahujú požadovanú úroveň. Som presvedčený, že body získame a naša situácia sa zlepší. Čím skôr, tým lepšie.“ 

V minulej sezóne bol dôležitou súčasťou ofenzívy Jakub Sylvestr, ktorý v lete odišiel. Ako výrazne jeho odchod ovplyvnil vašu útočnú hru?

„Jakub Sylvestr je na Slovensku veľkým futbalovým menom a počas jedinej sezóny si u nás vybudoval naozaj výnimočné postavenie. Celé mužstvo navyše fungovalo tak, že sa hra často sústreďovala práve na neho. Bol pomyselnou čerešničkou na torte, ktorá nášmu hernému prejavu dodávala kvalitu a efektivitu.

Kubo je zároveň môj veľmi dobrý kamarát a výborný futbalista. To, že sa stal najlepším strelcom súťaže, len potvrdzuje jeho kvality aj to, ako dobre vtedy fungovalo celý tím. Taký hráč veľmi chýba. O tom sa ani nemusíme baviť.“

Vy ste dali za Zvolen svoj druhý gól a rovnako ako v uplynulom ročníku proti Pohroniu znamenal víťazstvo. Keď skórujete, Zvolen vyhrá. Neplánujete teda viac útočných výletov?

„Mojou úlohou je predovšetkým dirigovať zadné rady, a najmä dohliadať na to, aby sme neinkasovali. Ak sa však naskytne príležitosť zapojiť sa do útoku a skórovať, určite sa jej nebránim. O to viac ma teší, keď svojím gólom pomôžem k zisku bodov. To je pre mňa priorita.“

Popri futbale sa venujete aj vlastnej cukrárni. Ako sa vám darí skĺbiť tieto dva svety?

„Úprimne a na rovinu, je to nesmierne náročné. Ráno vstávam do práce a popritom sa snažím venovať aj synovi, ktorý má už svoje krúžky a začal hrávať futbal, z čoho mám veľkú radosť. Zamestnanie je však fyzicky náročné, pretože som prakticky celý deň na nohách, a potom ma čaká tréning. Človek sa často musí prekonať a vydať zo seba aj 110 percent, aby na ihrisku podal maximum.

Podobné je to aj v deň zápasu. Neraz ešte ráno rozvážame zákazníkom objednané koláče, pomáham manželke v cukrárni a až potom sa presúvam na stretnutie. Človek má preto v hlave veľa vecí – prácu, rodinu aj futbal.

Minulý rok sa mi však podarilo všetko skĺbiť aj počas našej úspešnej sezóny, takže verím, že to tak bude fungovať naďalej. Nie je jednoduché zladiť všetky povinnosti tak, aby som bol naplno k dispozícii v práci aj na ihrisku, ale robím maximum pre to, aby sa mi to darilo.“

Čo prišlo ako prvé – láska k futbalu, alebo k sladkostiam?

„Prvou láskou bol určite futbal, ale sladkosti mám tiež rád. Veď keď máte pred sebou dobrý koláč, málokto mu odolá (smiech). Často nosím chalanom do šatne niečo sladké aj na povzbudenie. Jakubovi Sylvestrovi napríklad moje koláčiky veľmi chutili, zrejme aj vďaka nim bol kráľom kanonierom. Teraz ich v Komárne nemá a očividne mu chýbajú.“ 

Ako futbalista musíte sledovať životosprávu. Nie je trochu paradoxné vlastniť cukráreň, kde na vás zo všetkých strán číhajú sladké pokušenia?

„Veľa ľudí sa ma pýta, či mi tie sladkosti po rokoch stále chutia. Musím povedať, že áno. A rovnako chalanom v kabíne. Keď donesiem krabičku koláčov, zmizne doslova za dve sekundy. Na druhej strane si však musím dávať veľký pozor. Liga si vyžaduje veľa behania, súbojov a kvalitnú prípravu, preto musí byť životospráva na vysokej úrovni. Len tak dokážem držať krok s mladými chalanmi, ale aj s hráčmi, ktorí sa futbalom živia profesionálne a majú viac času na tréning aj regeneráciu než ja.“