Pavol Molnár oslavuje životné jubileum – 85 rokov

Účastník MS 1958, bronzový medailista z ME 1960 a strieborný z MS 1962 Pavol Molnár, sa dnes dožíva 85 rokov.

Zúčastnil sa troch šampionátov v rade a priviezol z nich dve medailové umiestnenia. V slovenskom futbale má výnimočné postavenie, prvú reprezentačnú čiarku si pripísal ako 20-ročný na zájazde nároďáku do Južnej Ameriky v 1956 proti Čile. V časoch, kedy sa hrávalo na päť útočníkov. Po odchode Přády to bol práve Pavol Molnár, ktorý nastupoval v ofenzívnej línii spolu s Moravčíkom, Feureislom, neskôr s Kačánim, Dolinským a Schererom. Na MS 1958 bol prí víťazstve Československa nad Argentínou 6:1! „Bol to výnimočný výsledok. Škoda neúspešného dodatočného zápasu o postup v Malmö so Severným Írskom. Ktovie, možno by sme dosiahli až na medaile,“ spomínal po rokoch na jednom zo stretnutí.

Čo sa nepodarilo vo Švédsku, to bolo "Paličkovi", ako znie jeho prezývka, dopriate o dva roky neskôr na ME 1960 vo Francúzsku a na MS 1962 v Čile. Aj keď do samotných duelov na mundiale v Čile nezasiahol (pripomíname, že v tých časoch sa hralo na turnajoch bez možnosti striedania), už samotná účasť v hviezdami nabitom kádri bola úspechom.

Neskôr okúsil legionársky chlebíček v ďalekej Austrálii a na sklonku kariéry aj v Rakúsku. "Austrálčania sa pýtali Jožka Čurgalyho, či nemá pre nich šikovného útočníka. Môj kamarát, vtedy 31-ročný Jožko Vengloš pôsobil vtedy v jednom z klubov a tak som sa ocitol v Sydney. Nebol som prvý. Predtým si zahral v Austrálii Tóno Moravčík. Na naše pomery sme zarábali pekné peniažky. Okolo 700 dolárov, čo vtedy predstavovalo asi 15.000 Kčs. U nás sa zarábalo v priemere 2-3 tisíc, no po športovej stránke to bola katastrofa. V tíme pôsobili iba amatéri, na prenikavejší úspech sme nemohli pomýšlať ", spomínal s odstupom času Pavol Molnár.

Futbal hral do 34 rokov. Potom musel prestať. „Dostal som zápal okostnice, opuchli mi ústa a odvtedy sa to so mnou vlečie až do dnešného dňa. Podstúpil som veľa operácií, museli mi vybrať kosť a horné rameno k uchu. Hral som v ére veľkých hráčov. Zažil som Pelého, Genta, Di Stefána, či Puskása.“

Jeho životný príbeh môže byť inšpiráciou pre mnohých z nás. Ešte predtým, ako korona zasiahla do našich životov, lietal do Spojených štátov amerických, kde od roku 2001 trávil vždy polovicu roka u dcéry Danky v štáte Georgia, neďaleko Atlanty. Keď sme mu vinšovali včera k jubileu, pochválil sa, že so synom ešte stále zvláda prechádzky na Slavín, v blízkosti ktorého žije doma v Bratislave.

Slovenský futbalový zväz a fubalová rodina na Slovensku prajú pevné zdravie, šťastie, veľa splnených snov a prianí. Živió pán Molnár!