SFZ – Naša komora je líder alternatívneho riešenia sporov v športe na Slovensku – I. časť

BRATISLAVA (SFZ) – Komora pre riešenie sporov je neľahká téma na debatu. No jej existencia je potrebná pre riešenie rozporov či treníc v rámci futbalového hnutia. Okolnosti fungovania, pohľad na etablovanie tohto orgánu v štruktúre SFZ a celkový vplyv na atmosféru v slovenskom futbale sme rozoberali s jej predsedom, doc. JUDr. Jaroslavom Čollákom, PhD. Dnes prinášame I. časť rozhovoru pre futbalsfz.sk.

V roku 2020 vás konferencia SFZ zvolila za predsedu komory SFZ pre riešenie sporov. Čo sa medzičasom v prostredí SFZ pri riešení sporov zmenilo? 
„Komora SFZ pre riešenie sporov od uvádzaného momentu zastabilizovala svoje personálne obsadenie. Jej členovia pristúpili ku skvalitneniu rozhodovacieho procesu komplexnou novelou poriadku komory, prijali viacero zásadných rozhodnutí pléna, ktoré sú v zmysle zákona - ako všetky ostatné rozhodnutia komory – zverejnené na oficiálnom webovom sídle. Môžem smelo povedať, že atmosféra medzi členmi v komore je úplne korektná a pri absolútnej väčšine si dovolím povedať, že kolegiálna. Život nás ale všetkých naučil, že výnimky existujú a potvrdzujú pravidlo.“ 

Čo čaká komoru v najbližšom období?
„Keďže nároky na rozhodovaciu činnosť a predovšetkým na čas rozhodovania neustále rastú, nemožno očakávať, že členovia komory budú popri svojich civilných zamestnaniach venovať priestor komore a svoju znalosť len pro bono. Pripravujeme preto smernicu o príspevku na činnosť člena komory. Keďže počet sporov s účasťou trénerov narastá, pracujeme na začlenení ich zástupcov do komory SFZ pre riešenie sporov, čo mimochodom vyžaduje aj FIFA. Uvažujeme o vytvorení systému zrýchleného konania, pokiaľ sa spor týka odmeny športovca.“

Skúsme podrobnejšie: prečo je existencia riešenia futbalových sporov komorou SFZ pre členov hnutia dôležitá?
„Začnem z iného konca. Ak by SFZ porušoval zákon – všetci máme vedomosť, že viaceré národné športové zväzy tak robili – a takýto orgán na riešenie sporov by nemal vo svojej štruktúre, hoci to prikazuje zákon o športe, futbalové spory by prerokovávali súdy všeobecnej sústavy súdnictva. To je ústavná garancia práva na prístup k súdnej a inej právnej ochrane. Priemerná dĺžka konania na súdoch je v agende, akou je oblasť športu, teda občiansko-právnej, zhruba 24 mesiacov, ale to len na súde prvého stupňa, rozumej na okresnom súde. Pridajme si k tomu odvolacie konanie v zásade trvajúce podľa skúseností minimálne ďalších dvanásť mesiacov. Sumárne teda štát právoplatne vyrieši športové spory v priemere približne za  tri – tri a pol roka. Komora pre riešenie sporov dotiahne aktuálne spory do výsledku v priemere približne za päť mesiacov. Samozrejme, na stole máme aj právne komplikované spory, ktorých vyriešenie je logicky dlhšie. Ak mám odpovedať na položenú otázku, tak existencia komory je pre SFZ a celé futbalové prostredie dôležitá preto, aby sme vedeli členom zväzu poskytnúť efektívnu vymoženosť prípadného porušenia vzťahov vo vnútri hnutia.“ 

Aká je kvalita futbalových sudcov?
„To je zložitá téma aj v prostredí SFZ. Aktuálne nastavenie komory ukazuje, že jej člen nemusí mať právne vzdelanie. Osobne však vždy predkladám na zváženie, či nie je namieste zamyslieť sa nad pravidlom, aby ho členovia komory mali, pričom bez ohľadu na to dnes v komore nie sú osoby bez neho. V minulosti sme mali členov aj bez právneho vzdelania, tieto osoby vzhľadom na svoje profesné skúsenosti s pôsobením pri riadení, správe a zastupovaní klubov však boli odborným prínosom pre činnosť nášho orgánu.“ 

Aký je priebeh sporov?
„Spory sa prerokúvajú v trojčlenných senátoch. Tvoria ich predseda alebo podpredseda komory plus dvaja členovia, ktorých v zmysle poriadku komory určí predseda komory. V senátoch je zachovávaná parita, teda pri spore športovca a klubu je vždy jeden člen senátu člen komory zvolený za kluby a jeden za športovcov. Môj osobný názor je, že i keď členov komory zvolia jednotlivé záujmové skupiny vo futbale - teda hráči, kluby, tréneri - momentom zvolenia strácajú nálepku člena za toho či onoho, pretože v rozhodovacích štruktúrach musíme byť nezávislí aj statusovo.“

Rešpektuje štát rozhodnutia komory?
„Alternatívne riešenie sporov v športe je v právnom poriadku nóvum. Pred prijatím zákona o športe sa riešili spory v tomto prostredí len rozhodcovskými súdmi. V roku 2016 zákon umožnil koncept alternatívneho riešenia sporov v športe, čím reagoval na svetový trend odkláňania istých typov sporov do mimosúdnych štruktúr. Zákon o športe stanovil, že orgány na riešenie sporov národného športového zväzu majú právomoc prerokovávať všetky rozpory medzi svojimi členmi, súvisiace so športovou činnosťou. Štát sú v tomto ponímaní zákony a súdy, ktoré by mali rešpektovať právomoci týchto orgánov. Európsky súd pre ľudské práva rešpektuje pred všeobecnú sústavu súdov predsadené orgány, ak majú zákonný základ právomoci, ak existujú procesné pravidlá konania pred nimi, ak sú dané istoty o spôsobe rozhodovania a ak sa pred nimi rešpektujú pravidlá spravodlivého súdneho procesu. Od roku 2016 hľadali súdy spôsob, ako sa s existenciou alternatívnych orgánov riešenia sporov v športe vysporiadať, a dovolím si povedať, že okresné a krajské súdy spôsob našli. Riešenie sporov v športe rešpektovali, judikovali, že všeobecný súd konanie zastaví, pokiaľ zistí právomoc týchto orgánov a postúpi mu vec na prerokovanie. Žiaľ, po siedmich rokoch od nadobudnutia účinnosti zákona o športe najnovšie do tohto stavu vstúpil kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí 1Skomp/38/2022.“

Ako? Zdá sa, že vás ten krok nepotešil.
„Kompetenčný senát judikoval, že spory o odmenu medzi hráčmi a klubmi majú právomoc prerokovať súdy všeobecnej sústavy súdnictva, pretože sa netýkajú športovej činnosti a orgány na riešenie sporov v zmysle zákona o športe nemajú právomoc tieto spory riešiť. 
Najsmutnejšie je, že kompetenčný senát judikoval tento záver v rozpore s už existujúcou judikatúrou všeobecných súdov, vôbec neuviedol dôvod odklonu od tejto judikatúry. Rovnako neidentifikoval, že po tom, ako vec, ktorá bola postúpená okresným súdom konkrétne na zväzový orgán SZĽH, tento ju odmietol prerokovať a posunul vec na rozhodnutie tomuto kompetenčnému senátu s otázkou, či má právomoc riešiť tieto spory. Toto bol kľúčový moment predmetného rozhodnutia, ktorý nebol zo strany kompetenčného senátu identifikovaný. Okrem toho, tento podstatne poprel autonómiu športu a celý koncept riešenia sporov, ktorý zaviedol zákon o športe.”

Čo sa dá s tým urobiť?
„Kritika tohto rozhodnutia má potenciál byť rozsiahlym vedeckým dielom, pretože pochybení tohoto rozhodnutia je mnoho. Zjednodušene poviem, že kompetenčný senát čiastočne poprel právomoci orgánov na riešenie sporov v športe na zväzovej úrovni alebo v akejkoľvek nadväznej rozhodovacej štruktúre, ak by takáto vznikla. Za mňa platí, že toto rozhodnutie musí byť podrobené testu ústavnosti, pretože vytvorilo konflikt medzi právnym základom alternatívnych orgánov, zakladajúcim ich právomoc, a právom na prístup k súdu. Akási úprava tohto záveru môže vyzerať tak, že  príslušné súdy majú právomoc prerokovať tieto spory - ale až po tom, čo ich prerokujú zväzové a v zmysle zákona o športe právomocné orgány. Presne to je záver rešpektovania právomoci týchto orgánov aj zo strany Európskeho súdu pre ľudské práva. Každý subjekt práva môže požiadať súdy, aby skontrolovali priebeh a výsledok konania pred alternatívnym orgánom na riešenie sporov. Fakt, že spory majú ako prvé riešiť alternatívne orgány, na tom nič nemení. Toto by mal judikovať pravdepodobne Ústavný súd Slovenskej republiky, pretože kompetenčný senát prehliadol, že to už komplexne judikujú okresné a krajské súdy. Je možné, že inak nad rozhodovacou autonómiou v športe v sporoch o odmenu medzi hráčmi a klubmi odzvonilo.“

(pokračovanie zajtra)