SLOVENSKO - Anton Ondruš: kapitán má 70

BRATISLAVA (SFZ) - Husté vlasy má stále, akurát už nie sú úplne tmavé, rovnako majestátnu postavu. Chlap na prvý pohľad a každý ďalší to len potvrdzuje. Vždy platil za veľkého šéfa, vodcovské schopnosti mal v sebe odmalička. “Áno, moje slovo malo váhu,“ prikývol Anton Ondruš.

Platilo to v Slovane, platilo to v reprezentácii. “Pravdou je, že som zaviedol jedno pravidlo: keď sme boli v národnom mužstve, nikto nesmel rozoberať ligové zápasy. Robilo to problémy, preto som buchol po stole: Koniec!“ Správny kapitán.

Solčiansky rodák má bratislavskú krv. “Otec dostal pracovnú ponuku z hlavného mesta, takže už ako dvojročný som sa presťahoval s rodičmi do Bratislavy. Zhodou okolností sme dostali byt na Tehelnej ulici, čo je pár metrov od štadióna Slovana," osud to tak chcel, že tá bratislavská krv sa zafarbila na belaso.

V mládežníckych kategóriách hrával v útoku, ba aj do I. ligy naskočil ako hrot zostavy a v archívoch je zapísané, že v jednom zápase strelil Hradcu Králové štyri góly. Preto sa aj on trochu ošíval, keď ho tréner Michal Vičan nečakane stiahol do stredu obrany a uvítal, že ho Ján Hucko opäť vysunul na pôvodnú pozíciu. Lenže definitívu v smerovaní jeho kariéry urobil Jozef Vengloš, keď ho znova zaradil do obrannej línie, spolu s Jozefom Čapkovičom vytvorili skvelú stopérsku dvojicu. Ondruš bol výborný v hre hlavou, s prehľadom v hre a citom pre pozičné postavenie, Čapkovič majúci niekoľko nadpriemerných futbalových daností, z ktorých najviac čnela jeho rýchlosť. Tento tandem bol potom hrádzou pre súperov aj v reprezentácii, spolu s ďalšími spoluhráčmi zo Slovana vytvorili kostru zlatého mužstva z majstrovstiev Európy 1976.

Práve k tomuto roku sa viaže aj Ondrušov najväčší individuálny úspech. Hoci sa doma nikdy nestal futbalistom roka, v renomovanej ankete časopisu France Football Zlatá lopta sa v roku 1976 umiestnil na 6. mieste. Žiaden Slovák pred ním a žiaden po ňom sa v tomto rebríčku tak vysoko nedostal (bodovali v nej aj Buberník, trikrát Kvašňák, Schrojf, Adamec, Pivarník, Pollák, dvakrát Masný). “Napríklad aj Cruyff vtedy skončil za mnou. Vyhral Beckenbauer, druhý bol Rensenbrink, tretí Viktor, štvrtý Keegan, piaty Platini a potom už ja!“ dodnes je to téma, pri ktorej je zrejmé, že je hrdý na to, čo dosiahol. Mimochodom, v domácej ankete Futbalista roka bol raz druhý (1976) a trikrát tretí (1974, 1975, 1977).

Úplne inak sa tvári, keď debatuje o tom, že nemohol na vrchole svojich schopností konfrontovať, čo vie, v zahraničných ligách. “Mrzí ma to, von nás nepustili. Ponuky sme mali vari všetci, ja konkrétne z Bayernu Mníchov, Stuttgartu a Mönchengladbachu, len pripomínam, že Nemci boli v tom čase majstri sveta, bundesliga mala cveng. Rád by som si overil, či by som na to mal.“ Už len neradostne dodáva, že “keď nás potom pustili ako tridsiatnikov, už sme mali výkonnostný zenit za sebou.“

Nielen jeho kariérnym vrcholom bol už spomínaný európsky šampionát v Juhoslávii, stabilnú fazónu však mal spolu s ďalšími spoluhráčmi aj o štyri roky neskôr, na ďalších majstrovstvách starého kontinentu, odkiaľ si priviezol bronzovú medailu. Potom predsa len dostal súhlas na legálny odchod za hranice, vyskúšal si belgickú najvyššiu (FC Bruggy) aj nižšiu francúzsku (Thonon) a švajčiarsku (FC Biel) ligu, kde v 39 rokoch ukončil hráčsku kariéru.

Usadil sa v Thonone, francúzskom meste na brehu Ženevského jazera, a zvažoval, čo robiť ďalej v živote. Bolo jasné, že ostane vo futbale, musel však nájsť odpoveď na otázku, v akej úlohe. Či sa dať na trénerskú dráhu, alebo manažérsku, či pracovať pre zahraničné subjekty, alebo slovenské. “Žil som v zahraničí a tam aj fungoval, ale pristal som i na spojenie s domovom. V Slovane som bol medzinárodným manažérom, krátko aj prezidentom, pri slovenskej reprezentácii som bol v tíme poradcov trénera Weissa pred a počas MS 2010, naďalej som ako konzultant k dispozícii s informáciami o všetkom, v čom môžem byť Slovensku nápomocný. Slováci sú u mňa vždy na prvom mieste. Prvá polovica života vo mne prevažuje, vtedy som zbieral aj futbalové úspechy, to sa nedá zabudnúť."

V roku 2008 mu udelili Cenu fair play za dlhoročnú úspešnú a príkladnú hráčsku činnosť, v marci 2016 ho uviedli do Siene slávy slovenského futbalu a pred ME 2016 ho UEFA zaradila medzi 50 najlepších hráčov histórie majstrovstiev Európy.

Dnes slávi Anton Ondruš jubileum - 70 rokov. Gratulujeme, legenda!