Zažil štyri vedenia i desať koučov. Za tri roky som vypadol štyrikrát, spomína lučenecký patriot Pipíška

LUČENEC (SFZ) – Zažil výmenu štyroch vedení, hral pod taktovkou desiatich trénerov a vystriedalo sa popri ňom okolo 230 rôznych spoluhráčov. Andrej Pipíška je pre Lučenec patriotom, akí sa dnes hľadajú veľmi ťažko. Ostrieľaný univerzál vstúpil medzi seniorov ešte ako 16-ročný a pokiaľ všetko pôjde podľa plánu, v domácom súboji proti Podkoniciam oslávi jubilejný 300. štart vo farbách Novohradu.

Andrej, cez víkend ste ovládli bitku o Novohrad a zdolali Kalinovo (2:1). Ako s krátkym odstupom času hodnotíte duel?

„Derby zápasy väčšinou bývajú vyhrotené, ale teraz máme na súpiskách mnoho hráčov, ktorí sa navzájom poznajú, preto je to pokojnejšie. Úvodný polčas bol z oboch strán opatrný, nikto nechcel inkasovať prvý gól. Mali sme územnú prevahu, ale len po šestnástku, tam sme sa nevedeli dostať do žiadnej vyloženejšej šance. Súper nás ohrozoval iba brejkami. Po zmene strán sme inkasovali, čo nás, paradoxne, nakoplo k lepšiemu hernému prejavu. Začali sme hrať agresívnejšie, získavali lopty a vypracovali si príležitosti. Dve individuálne akcie Philippa Schmidta priniesli obrat skóre. Hostia ešte pred koncom hrozili zo štandardných situácií, ale už sme to ubránili.“

Oficiálny zápis uvádza 470 divákov, čo je na tretiu najvyššiu súťaž pomerne slušné číslo. Bolo z tribún cítiť väčšiu podporu?

„V okruhu zhruba dvadsiatich kilometrov sme štyri tímy, medzi ktorými panuje určitá rivalita a vzájomné zápasy majú náboj. Tieto stretnutia pravidelne navštevuje početnejšia kulisa. Hrá sa lepšie, keď z tribúny prichádza podpora od toľkých fanúšikov. Je to úplne iné ako keď je tam 120 ľudí a 90 z nich rozdáva negatívne komentáre.“

Po siedmich kolách vám patrí štvrté miesto tabuľky. Vládne so vstupom do sezóny spokojnosť?

„Nad očakávania, pretože sme nevyhrali ani jeden prípravný duel. Kabína na čele s trénerom každopádne cítila, že má na viac. Počas letnej prestávky sme omladili mužstvo, pribudli posily a snažíme sa prezentovať rýchlejším futbalom. Nie vždy nám všetko vychádza podľa predstáv, ale stále si na seba zvykáme. Vo všeobecnosti však u hráčov i funkcionárov panuje spokojnosť. Skôr širšia verejnosť neočakávala, že sa nám bude takto dariť.“

Aktuálne ťaháte šesťzápasovú šnúru bez prehry. Snažil som sa dopátrať, kedy naposledy sa Lučenec viezol na podobnej vlne, no neúspešne. Spomínate si teda vy?

„S dvomi malými prestávkami som tu od roku 2012. Sezónu som strávil v rodnej Kanianke a hral som taktiež za Tornaľu – práve vtedy sa Lučencu naozaj darilo a s Banskou Bystricou sa bil o postup do druhej najvyššej súťaže.“

V predchádzajúcom ročníku ste až do záverečných kôl bojovali o záchranu. Beriete to ako výstražný prst, aby sa niečo podobné neopakovalo?

„Určite. Cieľom vedenia je umiestniť sa aspoň do šiesteho miesta a vyhnúť sa záchranárskym bojom. Zatiaľ sa nám darí, ak to však mám trošku odľahčiť, už som mal počas kariéry obdobie, keď som za tri roky vypadol štyrikrát. Asi nosím nešťastie (smiech).“

Mužstvo cez leto prešlo obmenou na čele realizačného tímu, čo so sebou tento krok priniesol?

„Aktuálne máme dvoch trénerov. Miroslav Kovanič pôsobil ako hráč v Žiline, má niečo za sebou. Odovzdáva nám svoje skúsenosti a dodáva potrebný pokoj. Na lavičke spolupracuje s Andrejom Kamendym, ktorý sa zaoberá novšími prvkami, kam by sa mal futbal uberať. Táto kombinácia funguje veľmi slušne.“

Podobne ako počas minulej sezóny, aj teraz vynikáte najmä v defenzívnej činnosti. Vychádza to z herného prejavu, akým sa prezentujete?

„Áno. Veľkú zásluhu na tom nesie takisto Tomáš Jenčo, brankár s ligovými skúsenosťami. Je obrovskou oporou a v každom dueli nás neraz podrží. Horšie to je, keď mu nedokážeme pomôcť my. Postupne sa náš štýl mení, tréner vyžaduje, aby sme viac tvorili, držali loptu a kombinovali.“

Rola streleckého ťahúňa patrila Kevinovi Oláhovi, ktorý cez leto prestúpil do Fiľakova. Kto má po jeho odchode najväčšie predpoklady na to nahradiť ho?

„Vo väčšine zápasov nastupujeme s dvoma hrotovými útočníkmi. Patrikovi Kulichovi sa darilo najmä v úvode ročníka, až do súboja na pôde Banskej Bystrice skóroval v každom dueli. Pribrzdila ho červená karta, po ktorej sa už nevedel presadiť. Prišiel tiež Marko Ševčík, aj on môže byť postupne ťahúňom ofenzívy. Nie je to však vyložene založené na tejto dvojici. Derby proti Kalinovu rozhodol stredopoliar Philippe Schmidt, predtým som dal Ružomberku po štandardnej situácii gól ja. Vždy potiahne niekto iný.“

Lučenec má pomerne mladé mužstvo. Vy patríte medzi hŕstku skúsenejších futbalistov. Snažíte sa preto vziať si mladíkov pod svoje krídla?

„Tak by to malo byť v každom tíme. Ale nechcem nás označiť za starších hráčov, aby som nikoho neurazil. Tomáš Jenčo vraví, že sme skôr narodení, takže využijem toto pomenovanie (smiech). Snažíme sa mladším kolegom odovzdávať nadobudnuté poznatky a nasmerovať ich. Stále je to iba futbal. Veľakrát u menej skúsených hráčov prevláda stres, no s nadhľadom povedané nejde o život, veď hráme len tretiu ligu. Nie je to profesionálna úroveň, aby po každej prehre prišlo čistenie žalúdkov.“

V dnešnom futbale je veľmi cenné, aby hráč vydržal vo farbách jedného klubu dlhšie obdobie. Už ste načrtli, že súčasťou Lučenca ste s pauzami od roku 2012, nepretržite od roku 2018. Aký je recept na to, vydržať takto dlho na jednej adrese?

„Ťažko povedať, nikdy som sa nad tým nezamýšľal. Zaradil by som sa však do kategórie hráčov, ktorým až tak nezáleží na finančných podmienkach. Viacero futbalistov v tejto dobe zláka päťdesiat euro navyše a zrazu sú ochotní prestúpiť kamkoľvek, hoci stále pôsobia na rovnakej úrovni. V lučeneckom klube som už pred dvanástimi rokmi našiel skvelých ľudí, to je veľmi dôležité. Nedávno ma do rodnej Kanianky lanáril Štefan Pekár, súčasný športový manažér Prievidze, ktorý takisto pochádza z tejto obce. Mám tu však robotu, dobré zázemie, preto nevidím dôvod na presun. Odišiel som iba počas pandémie, vtedy zohrala hlavnú rolu práca v zahraničí.“

Popri zamestnaní a hráčskej kariére sa takisto venujete trénovaniu mládeže...

„Je to ťažké. Úprimne, asi by som nechcel šéfovať mužom. Niekedy som už uvažoval o tom, že skončím, ale keď sa na tie deti pozriem, nedokážem to. Nie každý zverenec je nastavený rovnako, navyše rodičia sú na svoje ratolesti citliví, občas je hriechom ich pokarhať. Trénerský chlebíček je náročný. Momentálne sa tomu venujem, v budúcnosti sa tým však pravdepodobne živiť nechcem.“