TIPOS III. LIGA - Zsigmond nikdy nezabudne na vypredaný Eden, Teplice ho posunuli najmä mentálne

GABČÍKOVO (SFZ) – Preskočil futbalové schody, ktoré väčšina hráčov zdoláva roky. Kevin Zsigmond zo štvrtej najvyššej slovenskej súťaže zamieril rovno medzi českú špičku. V Tepliciach nazbieral skúsenosti, ktoré mu otvorili iný pohľad na hru aj na vlastné limity. Po roku sa vrátil do Gabčíkova ako futbalista s profesionálnou stopou. Jeho príbeh pripomína, že aj z menších klubov sa dá dostať na veľké štadióny a späť prísť o to silnejší. 

Po úvodných štyroch kolách máte ako nováčik na konte deväť bodov. Predstavovali ste si nejako takto vstup do novej sezóny?

„Nedávali sme si žiadne špecifické ciele a chceli ísť zápas po zápase. Uvedomujeme si, že sme postúpili do kvalitnejšej súťaže, preto do toho ideme s pokorou. Keď budeme mať odohraných aspoň desať duelov, zhodnotíme si, ako sa cítime a na čo reálne máme. Tvrdá práca, tímový duch a sila kolektívu nám zatiaľ priniesla aspoň menšie ovocie.“

Káder počas leta žiadnou výraznou obmenou neprešiel. Je zohratosť jedným z dôvodov dobrého vstupu do ročníka?

„Určite zohráva podstatný faktor. Keď to poviem trošku nadnesene, s týmito chalanmi som vyrastal – či už v mládeži Dunajskej Stredy, alebo tu v Gabčíkove, kde sme nejaký čas pokope. Pre trénera i samotných hráčov je lepšie, ak je mužstvo dlho pokope. Súčinnosť ide jednoduchšie.“

Gabčíkovo inkasovalo počas uplynulého súťažného kolotoča najmenej gólov spomedzi všetkých účastníkov. Aj teraz sa vám darí defenzívne veľmi slušne...

„Máme veľmi kvalitnú obranu najmä vďaka skúsenostiam Ladislava Szöcsa a Dominika Végha. Vynikajúco sa popri nich rozvíjajú tiež mladíci. Ofenzíve si môže užiť o čosi viac slobody, pokiaľ má za sebou opory, na ktoré sa vie spoľahnúť.“

Vy ste sa strelecky presadili v ostatných troch vystúpeniach, dvakrát mal váš presný zásah prívlastok víťazný. Prevláda spokojnosť takisto individuálne?

„Slovo spokojnosť nemám príliš rád. Samozrejme, teší ma, že mi to tam padá a vrátil som sa do nejakej formy. Ešte viac po náročnom roku v Tepliciach, ktorý mám za sebou. V najnáročnejších chvíľach sa treba posunúť ďalej a časom sa ukáže, koľko tomu človek obetoval.“

Keď už ste načrtli Česko, prejdime k tejto téme. Ako s odstupom času hodnotíte rozhodnutie presunúť sa za hranice Slovenska?

„O klube hovorím len pozitívne. Rýchlo som sa tam udomácnil, z Teplíc mi spravili druhý domov. Žiaľ, postihlo ma viacero zranení, čo však k futbalu patrí. Asi to tak malo byť. Veľa mi toto pôsobenie dalo nielen po tréningovej stránke, ale hlavne vo vnímaní mentálneho zdravia. Po fyzickej stránke môžem byť akokoľvek dobre pripravený, keď nefunguje hlava, nikam sa neposuniem. Zahral som si na elitnej úrovni, rovnako vo vypredanom Edene, čo sú zážitky na celý život. Odchádzal som s dobrým pocitom a viacerými novými priateľstvami.“

Mali ste pred návratom do Gabčíkova na stole ponuky z iných klubov?

„Internet vie byť občas veľmi zvláštnym miestom, dočítal som sa kadečo, väčšinou totálne nezmysly. Nechcem nič konkrétne špecifikovať, no možnosti boli rôzne. Futbal v Gabčíkove však napreduje a tunajší klub chce niečo budovať aj v mládežníckych kategóriách, kde vidíme veľkú budúcnosť. V tretej najvyššej súťaži sme sa nezastavili iba prežiť. Ideme postupne a raz možno budeme môcť pomýšľať o vyšších priečkach. Pokiaľ bude vedenie minimálne takto pokračovať, dá sa tu vybudovať jedna veľká organizácia založená najmä na domácich hráčoch.“

Keď sme si dohadovali rozhovor, spomínali ste individuálne tréningy s deťmi. Chutí vám trénerský chlebíček?

„Venujem sa tomu aktuálne druhý mesiac. Stále som mal predstavu, že nadobudnuté vedomosti budem mať príležitosť posunúť ďalej. Mladíkom chcem ukázať, čo všetko je potrebné k tomu, aby sa stali profesionálnymi futbalistami. Napĺňa ma to, predovšetkým keď vidím, ako zverenci túžia napredovať. Vštepujem im lásku k športu, aby sa o seba starali.“

„Pred štyrmi rokmi som v Gabčíkove viedol výber do 15 rokov. Keď som teraz došiel na prvý tréning do šatne, jeden z bývalých zverencov tam sedel. Povedal som mu, že dorastenci sú vo vedľajšej kabíne. Zaskočil ma informáciou, že on už je mojím spoluhráčom. V tom momente sa ma zmocnila hrdosť, aký progres spravil. Aspoň jeden dostal šancu sa ukázať a je zároveň motiváciou pre ďalších rovesníkov. Snáď ich budeme mať priestor vyťahovať čoraz viac. Aj odtiaľto sa dá dostať do veľkého futbalu, môj príbeh je toho dôkazom.“